Kráčala som tmavou ulicou, do vlasov mi padali kvapky, moje topánky klopkali o betóm takmer zúfalo. Spomenula som si na chvíle, kedy som schúlená sedela na tvojej verande a čakal kým prídeš domov. Lenže tu a teraz nebolo nič.
Chcela som ísť za Mišom, lenže bolo už veľa hodín a ja som aj tak nevedela, či je v Rači, alebo nie je. A on mal kopu otázok. A ja som nemala ani jednu odpoveď. Chcela som byť len s ním a počúvať ako mlčí, ako ja mlčím. Jednoduché, ale zjavne veľmi ťažko zrealizovateľné. Nevedel mi pomôcť a asi ho to sklamalo, lenže tu už som nemala odpovede ani ja. Nevedela som si pomôcť sama, nevedela som ako žiť.
Povedala som Milanovi, že mu ďakujem.
A postavila som sa na nohy ako žena. Vtedy, keď som vstala z toho kresla v jeho ordinácií. Cítila som sa ako žena. Aj keď som mala pocit, že som na zlej strane barikády, že na tej druhej svieti slnko a my spolu sedíme na hojdačke ako miliónkrát predtým. Aj keď barikáda bola len v mojej hlave.
Mišo mal pravdu. Bol na mňa hnusný, ale mal pravdu. Prevzal môj prístup, cynicky ma odpaloval, ironicky podával každú vetu, ale mal pravdu. Mohla som sa hnevať, mohla som plakať, mohla som kričať, no ja som nechala každé slovo, aby okolo mňa preplávalo, aby sa ma náhodou nedotklo, aby ma nebolelo.
Spravila som chybu. A nie v tom, že som do liečenia mojej duše zatiahla jeho a Juls, ale v tom, že som sa do toho nevložila sama. Hodila som na nich problémy a nechala ich, nech sa v tom topia. A ja sama som úplne odrezala snahu pomôcť sama sebe.
Mala by som mu to povedať.
Ale keď ty mi tak strašne chýbaš....
Joahnnie