I did it again...
Ľudia by povedali, že už by som sa konečne mohla poučiť. Ale aj ja som len človek. A nepoučiteľný. Stále vykrikujem, že neverím na lásku, že nechcem ľúbiť a vlastne ani nechcem...
Kamarátka sa ma opýtala, či ho ľúbim. Povedala som, že to príde...a teraz úprimne dúfam, že to naozaj príde.
On je skvelý. Je naozaj skvelý. Rozhovory s ním mi uľahčujú strašne veľa vecí. Smiať sa s ním je tak prirodzené. Dôverujem mu.
But, that is not real love...
Ale nechcem o to prísť. Keď som s ním som to znova ja, viac-menej. Môžem mu povedať čokoľvek a aj on mne hovorí veci, ktoré má na srdci. Verí mi.
Nie je to správne...
Mám výčitky, kvôli nemu, pretože to nie je fér. Som sebecká, viem to. Ale čo mám robiť? A čo vlastne chcem? Mám ho rada. Mám ho strašne rada. Sadol mi, je mi s ním dobre a cítim sa s ním šťastná, ale bojím sa, že sa naň ho strašne naviažem a celý ten kolotoč začne odznova.
What should I do?
Nechať ho? Odísť než mu ublížim? Ale čo ak mu ublížim, tým, že odídem? Mať radosť z toho, že ma ľúbi a počkať, kým ja začnem ľúbiť jeho, aj keď to možno nemusí prísť?
(Milujem Alexa. Milujem ho celým svojim srdcom a celou svojou dušou. No viem aj to, že takto to nemôže ísť večne. Láska nie je večná. Rozsýpam sa, pretože láska k nemu ma ťahá dole. Ale ani bolesť nie je večná a ani nepretržitá. Môže trvať roky, ale nie navždy. Ak máte pri sebe správnych ľudí dostanete sa na nohy...)
Nechcem Ho využiť. Proste nechcem. Je pre mňa príliš dôležitý na to, aby som ho využila, odhodila a stratila. To sa nesmie stať. Ale čo ak sa do niečoho zamotám tak veľmi, že nebudem vedieť ako sa mám z toho dostať von?
On nie je ako Alex. Alex príliš súcitil. Vytiahol ma z problémov, zamilovala som sa do neho, milovala ho a stratila ho. Nie jeho vinou, pravdepodobne mojou vinou, ale to nič nemení na tom, že je preč. Ale On nesúcití, nepýta sa, neľutuje ma. Zaobchádza so mnou ako s človekom. Plnohodnotným človekom.
Až raz znova budem schopná ľúbiť, chcem, aby to bol on, koho budem ľúbiť...
Joahnnie