na Blog.cz

Láska. Vieme vôbec o láske niečo? Ja si myslím, že každý vieme o láske úplne iné veci. Aj keď často sa s kamarátkami zhodneme, že to nemá zmysle a všetci chlapi sú rovnakí. Ale vieme, čo si chlapi v spoločnosti hovoria o ženách? Sme iné? Láska je príliš subjektívna, v srdci každého človeka sa láska dotýka rôznych ľudí, rôznymi spôsobmi a ak ľúbim tak čo potom? Zabijem sa?

Vravela som, že neverím na lásku. Ale to, čo som cítila k Nemu a to, o čo ma osud pripravil bola láska. Zostalo po nej také obrovské prázdno, že ma pomaly zožiera každý jeden deň. Píšem láske memorial. Píšem ho preto, lebo ma zložila na kolená toľkokrát, že už by aj stačilo. Píšem láske memorial, pretože mi dala dvoch mužov a hoci neviem, kto mi ich neskôr vzal, bola to ona, kto ma donútil milovať ich a smútiť za nimi. Memorial. Pretože láska mi dala ďalšieho muža, ktorého predtým sklamala a on nebol pripravený ľúbiť, aj keď ja už možno pomaly aj hej. Prišla som oňho, pretože láska ho ranila. Tu je jej memorial.

Stále neexituje odpoveď na moju otázku, koľkokrát je človek schopný sa znovu postaviť na nohy z popola. Nie je to číslo. Nie je to pocit. Nedá sa to aplikovať na každého jedinca komplexne. Ja som z popola vstala dvakrát. Oklepala som sa. Natiahla ruky. Vykročila. Určite je mnoho ľudí, ktorí to zažili viackrát. Oklepali sa, natiahli ruky, vykročili. Avšak existujú aj ľudia, ktorí proste nevstali? Zostali ležať a pomalinky sa dusili popolom, až kým ich smrť nedostihla? Viem odpoveď. Viem ju, aj keď by som jej radšej neverila....

Láska dáva krásne okamihy a berie ich. Láska vám ukazuje možnosti a vzápätí ich pred vami zatvára. Myslíte si, že viete, čo od vás láska chce a napokon až nezmyselne rýchlo zistíte, že to proste nebola realita.

Mám dosť prázdnych sŕdc túžiacich po láske, ktoré nedokážu ľúbiť. Jedno bije v mojej hrudi. To druhé bije v hrudi človeka, ktorý sa mi doň pomaly dostával. Pocit prázdnoty. Neviem, či ho poznáte, ale on tam môže pretrvávať týždne, mesiace, roky. Hoci ja už viem, že nie je trvalý, nevedia to všetci. Aj keď si polovicu života pripadám ako zradca, viem, že na lásku sa zabudnúť dá. Viem to. Bolí to, je to dlhý a ťažký proces, ale dá sa to. V prvom rade musíte chcieť.

Ako riešim problémy ja? Neriešim. Vyhýbam sa tomu. Snažím sa preplávať životom hluchá slepá, aby ma nezranili maličkosti, aj keď sú to zdanlivé riešenia. Teraz si uvedomujem, že celý môj život je pretvárka, ale boli chvíle, kedy som to robila automaticky a všimla si to len vo chvíľach, v ktorých ma na to niekto upozornil. Ja som alibistka. Skutočná alibistka. Smutná, čo sa hrá na veselú. Ale žiť mesiace v depresiách sa proste nedá. Toto nie je láskavý svet....

Chcem ľúbiť. Chcem ľúbiť niekoho, kto nevie nič o mojej minulosti, a ak mu to raz poviem, tak chcem, aby sa v tom veľmi nevŕtal. Hlavne, aby nezmenil prístup ku mne. Chcem ľúbiť niekoho, kto nebude veľmi na sentimentálne rečičky, kto slová ľúbim ťa bude brať vážne, kto na začiatku vzťahu bude vedieť do čoho lezie a bude mu to vyhovovať hneď. Chcem ľúbiť niekoho, kto bude šialene ľúbiť mňa...

Píšem láske memorial....