Asthenia - Články

O láskach...

Tue, 15 Feb 2011 21:50:24 +0100

O mužoch v jej živote...

Milovala jeho čierne vlasy, pružný gel v nich a ofinu v tvári. Bielu pokožku, zelený močiar v očiach a sporadický opírsingovaný úsmev. Aj tú jeho zvláštnu povahu. Príliš náladovú, svojskú, cholericko-melancholickú. Jeho večne studené dlane a rameno na ktorom sa tak dobre ležalo. Milovala jeho.

Andrej

Milovala jeho blond vlasy a zvláštne avantgardné účesy. Šedé oči, snedú pokožku a červené fliačiky na lícach, keď sa začal smiať. Mal žiarivejší a širší úsmev než všetci, ktorých poznala. Ľúbila aj tú jeho mrchavú povahu, sukničkárske návyky, cynické poznámky a zvrhlý pohľad na svet a vzťahy. Jeho telo, zmysel pre humor, ochraniteľský inštinkt, to ako znelo jej meno z jeho pier.

Alexander

Milovala jeho hnedé vlasy, strapatý účes a orieškové oči. Široké ramená, teplé mikiny a maličkú kérku na lopatke. Bezprostrednosť s akou sa k nej správal, dotyky, ktoré jej venoval, slová, ktorými je sľuboval, že už všetko bude dobré. Ľúbila aj tie hádky, aj jeho psa, ktorý jej rozhrýzol ruku, aj jeho horkokrvnosť. Starostlivosť, ktorú jej prejavoval, úsmev, čo jej zohrieval srdce.

Slavomír

Milovala jeho ryšavé vlasy a oči, ktoré jej vždy pripomínali tie dračie. Dôveru, ktorú jej prejavoval, správanie, z ktorého bolo jasne cítiť, že si ju váži. Strach, že oňho príde. Tie hlúposti, čo vypúšťal z úst každý deň. Vlnová dĺžka, na ktorej boli obaja naladení a nenormálne si rozumeli. Nenaliehal, netlačil. Milovala, že vedeli prerozprávať hodiny. A svet bol hneď farebnejší, keď ju chytil za ruku.

Patrik

Milovala jeho hnedé, kratučké vlasy a nákazlivý úsmev. Nevinnosť a opatrnosť, čo z neho vyžarovala. Neskôr ľúbila to, čo z neho život urobil, smútok, ktorý v ňom zostal, znechutenie. Nervozita. Problémy. Pocit, ktorý mala, keď sa pred ním dokázala rozplakať a on ju objal. Bez otázok. Spôsoby, vety, slová, všetky veci, ktorými jej pomáhal z dna naspäť hore. Pomáhal jej dýchať.

Michal

Zbalil ju na sladké reči. Aj keď tvrdila, že na lásku už neverí. Vedel skladať komplimenty a mal čarovné oči. Krásne sa smial a priťahoval ju, ale v srdci nemal pre ňu miesto.

Andy

Zbalil ju na chodníku pred domom. Choval sa afektovane a ona, hoci nechcela súdiť, si myslela, že nemá budúcnosť. Telesná blízkosť jej nestačila, v jej živote nemal miesto.

Denis

Povedz mi...

Mon, 10 Jan 2011 19:22:57 +0100

Prahol si po bozku,

kým ja som chcela dotyk.

Povedz mi, čo je láska

a ja už sa nikdy pýtať nebudem.

Prahol si po bozku

a ja som mala pocit,

že moje srdce prestáva biť,

drž ma...

Kým nespadnem, nezomriem.

Daj mi ruku

a povedz mi, že mi veríš

a ja už nikdy pochybovať nebudem.

Objatie je silnejšie ako bozk,

to vám povie každý, kto veľmi ľúbil.

Povedz, čo si mi sľúbil?

Nech už nemusím spraviť ani krok...

Tmou...

Bežíš preč.

Povedal si ľúbim ťa a bola to lož.

"Máš niečo proti úletom?"

Srdce do ruky mi vlož

a ja poviem: Je zmrznuté.

Povedz mi, prečo láska tak bolí

a ja už nikdy ľúbiť nebudem...

Ak tvoja odpoveď

bude nesprávna...

10.1.2011

Joahnnie

Him...

Thu, 16 Dec 2010 19:59:54 +0100

Anjeli v realite umierajú...

Láska. Päť písmen. Láska. Pocit. Šťastie aj smútok. Láska je krásna, ak vás ten druhý miluje. Láska je smutná, ak je neopätovaná. Píšem láske zbohom. Svojej láske.

Bol

Vysoký. Rojko. Blonďavé vlasy prikrášlené vrstvami peroxidu stajlované do rebélie a túžby vyniknúť. Široké ramená, sukničkár. Čierne oblečenie s motívmi rôznych punkových vecí pokreslených po ňom. Šedé oči, láskavosť. Veľké paže ochranársky sa obtáčajúce okolo všetkej nespravodlivosti sveta, ktorá sa okolo neho diala, akoby ju mohol v sebe uzavrieť a nepustiť k svojim blízkym. Pevná hruď, zmysel pre humor. Slová, ktorými zmýval dotyky osudu z moje duše.

Žil

Náročne. V snahe udržať si všetky vysoké štandardy, na ktorého ho naučili, kým vyrastal s rodičmi. Chaoticky. V neporiadku, ktorý mal svoj vlastný systém, ako nájsť veci, prípadne nenájsť, ako niečo definitívne stratiť, či to len odložiť na dobu neurčitú. Sám. Tak trochu odstrčene, len pod dohľadom niekoho, kto s ním prakticky nemal nič spoločné.

Miloval

Vášnivo. Nehanbiac sa za lásku, ktorá vlastne pramenila zo straty milovaného človeka a vznikla v tej najnevhodnejšej chvíli, kedy mu ľúbená žena vzlykala v náručí za najlepším priateľom. Megalomansky. Vo veľkom štýle, len ukázať ľuďom, že jeho vyvolená je naozaj milovaná, aj keď v skutočnosti možno poznal viacej nesprávnych spôsobov ako tých správnych. Čisto. Opätujúc lásku, ktorá rozkvitla krehko ako kvet, rešpektoval potreby, čakal a dookola opakoval činy a vety, až kým prestali desiť a bolieť. Mňa. Miloval mňa. Nepochopiteľne. Iracionálne. Dokonale.

Opatroval

Tajomstvá. Všetky okamihy, v ktorých som mu kedy dovolila nazrieť do svojej duše mal niekde uložené, nebojoval s nimi proti mne, aj keď vedel, že každá jedna veta, čo som mu povedala, by sa veľmi jednoducho dala zneužiť. Priateľov. A vlastne všetkých, na ktorých mu kedy záležalo, ľúbil a bol ľúbený.

Láska. Ach, aká krásna je láska, keď všetky jej kvety kvitnú. Keď je horúca a prítulná. Láska. Ach, ako vás trhá na kusy, keď chladne a odlieta.

Hádal sa

Za malichernosti. Hádky, ktoré začínali hlúpymi dôvodmi a končili ešte hlúpejšími rozuzleniami boli pravidelné a intenzívneli. Ospravedlňoval sa slovami, tak ja ti teda odpúšťam a mňa to vždy rozosmialo. Kričal. Na svojich podriadených, na svojich priateľov, rodinu, na mňa. Udrel ma. Tisíckrát sa ospravedlnil a miliónkrát to oľutoval. A ja som odpustila.

Vedel

Stovky rôznych vecí. Čo povedať, čo urobiť, ako sa zachovať. Mal ma prečítanú stránku po stránke, od začiatku až do úplného konca. Celú moju osobnosť. Všetky moje osobnosti. Moje cynické ja, moje milujúce ja, moje placho-odvážne aj citlivé ja. Veľa vecí nebolelo len pre prostý dôvod, že si sadol ku mne a mlčal. Mlčať s ním bolo také krásne.

Zachránil mi život

Snažila som sa ho opísať asi pol roka. Všetky moje pokusy začali vetou: Ľúbim ho a končili slzami. Tento pokus asi ani vlastne nie je iný. Začal slovom Láska a opäť končí plačom. Ak si raz o pár rokov spomeniem na jeho šibalský úsmev budem vedieť, že všetky bolesti sú premlčané, pretože napriek všetkým našim plánom, ktoré zlyhali a všetkým našim spoločným bolestiam, ktoré sme neprekonali, bol on jednoducho on. A ja som jednoducho ja. A na veľkú lásku stačia aj dvaja malý ľudia. Hoci s veľkými osobnosťami a obrovským životným príbehom...

Joahnnie

Love´s memorial

Tue, 14 Dec 2010 13:21:23 +0100

Love. Only word. Only five letters. But bilions feelings behind. Here is short memorial, because I want to start again...new begining....

Láska. Vieme vôbec o láske niečo? Ja si myslím, že každý vieme o láske úplne iné veci. Aj keď často sa s kamarátkami zhodneme, že to nemá zmysle a všetci chlapi sú rovnakí. Ale vieme, čo si chlapi v spoločnosti hovoria o ženách? Sme iné? Láska je príliš subjektívna, v srdci každého človeka sa láska dotýka rôznych ľudí, rôznymi spôsobmi a ak ľúbim tak čo potom? Zabijem sa?

Vravela som, že neverím na lásku. Ale to, čo som cítila k Nemu a to, o čo ma osud pripravil bola láska. Zostalo po nej také obrovské prázdno, že ma pomaly zožiera každý jeden deň. Píšem láske memorial. Píšem ho preto, lebo ma zložila na kolená toľkokrát, že už by aj stačilo. Píšem láske memorial, pretože mi dala dvoch mužov a hoci neviem, kto mi ich neskôr vzal, bola to ona, kto ma donútil milovať ich a smútiť za nimi. Memorial. Pretože láska mi dala ďalšieho muža, ktorého predtým sklamala a on nebol pripravený ľúbiť, aj keď ja už možno pomaly aj hej. Prišla som oňho, pretože láska ho ranila. Tu je jej memorial.

Stále neexituje odpoveď na moju otázku, koľkokrát je človek schopný sa znovu postaviť na nohy z popola. Nie je to číslo. Nie je to pocit. Nedá sa to aplikovať na každého jedinca komplexne. Ja som z popola vstala dvakrát. Oklepala som sa. Natiahla ruky. Vykročila. Určite je mnoho ľudí, ktorí to zažili viackrát. Oklepali sa, natiahli ruky, vykročili. Avšak existujú aj ľudia, ktorí proste nevstali? Zostali ležať a pomalinky sa dusili popolom, až kým ich smrť nedostihla? Viem odpoveď. Viem ju, aj keď by som jej radšej neverila....

Láska dáva krásne okamihy a berie ich. Láska vám ukazuje možnosti a vzápätí ich pred vami zatvára. Myslíte si, že viete, čo od vás láska chce a napokon až nezmyselne rýchlo zistíte, že to proste nebola realita.

Mám dosť prázdnych sŕdc túžiacich po láske, ktoré nedokážu ľúbiť. Jedno bije v mojej hrudi. To druhé bije v hrudi človeka, ktorý sa mi doň pomaly dostával. Pocit prázdnoty. Neviem, či ho poznáte, ale on tam môže pretrvávať týždne, mesiace, roky. Hoci ja už viem, že nie je trvalý, nevedia to všetci. Aj keď si polovicu života pripadám ako zradca, viem, že na lásku sa zabudnúť dá. Viem to. Bolí to, je to dlhý a ťažký proces, ale dá sa to. V prvom rade musíte chcieť.

Ako riešim problémy ja? Neriešim. Vyhýbam sa tomu. Snažím sa preplávať životom hluchá slepá, aby ma nezranili maličkosti, aj keď sú to zdanlivé riešenia. Teraz si uvedomujem, že celý môj život je pretvárka, ale boli chvíle, kedy som to robila automaticky a všimla si to len vo chvíľach, v ktorých ma na to niekto upozornil. Ja som alibistka. Skutočná alibistka. Smutná, čo sa hrá na veselú. Ale žiť mesiace v depresiách sa proste nedá. Toto nie je láskavý svet....

Chcem ľúbiť. Chcem ľúbiť niekoho, kto nevie nič o mojej minulosti, a ak mu to raz poviem, tak chcem, aby sa v tom veľmi nevŕtal. Hlavne, aby nezmenil prístup ku mne. Chcem ľúbiť niekoho, kto nebude veľmi na sentimentálne rečičky, kto slová ľúbim ťa bude brať vážne, kto na začiatku vzťahu bude vedieť do čoho lezie a bude mu to vyhovovať hneď. Chcem ľúbiť niekoho, kto bude šialene ľúbiť mňa...

Píšem láske memorial....

14. december 2010

Joahnnie

Hrubá čiara medzi vtedy a teraz...

Tue, 07 Dec 2010 19:29:00 +0100

I have a flashbacks...and I am angry...because everyone has his own true...

"Na zdravie!"- do žalúdka skĺzol piaty poldecák vodky. Naplo ma. Zapálila som si cigaretu a pripečene sa usmiala. Ona zatiaľ naliala ďalšie kolo. "Na zdravie!"- to bol šiesty. Mala som pocit, že mi cigareta páli prsty, zdvihla som ju k perám a potiahla si. Ona zatiaľ naliala ďalšie kolo.

"Na zdravie!"- deviaty letel do žalúdka. Chcela som vstať, ale nohy boli vratké, vstať bol proste nadľudský výkon. Ona už ďalšie kolo nenaliala. Rozprávala som jej o tebe a potom som sa rozplakala. Opitá. Beznádejná. Zranená.

Chcela som si len ľahnúť. A zaspať. Lieky na spanie sa povalovali niekde doma v šuplíku. Vedela som, čo ma čaká. Posteľ sa točila. Izba sa točila. A z môjho hrdla unikal tichý smiech. Zaspala som. Bol si tam, zobudil si ma. Stále som mala pocit, že padám z postele. Otvorila som oči, strop bol príjemne tmavý....

°°°

Akoby to bolo ešte len včera. Už je december. Neuveriteľný pol rok, z ktorého mám len útržky a z niekoľkých týždňov mi zostalo zrejme doživotné okno. Nepamätám sa. A to na mnoho vecí. Na svoje vstávania z postele, na slzy do vankúša, na srdcervúce výkriky. Viem, že sa to všetko udialo, ale nepamätám si na to. A možno je to tak lepšie...

°°°

Odbočila som vpravo, Milanovu kanceláriu som sa snažila opustiť čo najrýchlejšie a čo najmenej dramaticky. Som teatrálna, viem to veľmi dobre...

Závan vetra privial vôňu jesene a odrazy spomienok na hladinu kaluží. Vo vzduchu viselo, že každá jeho molekula vie, že som týmto chodníkom kráčala s tebou a neraz.

Odbočila som vľavo, no vietor spolu so spomienkami sa ponáhľal za mnou rýchlejšie ako horiaca guľka. Ten strom, ten múrik, to zábradlie...museli sme spolu tráviť toľko času?

Návrat domov mi dal iba jeden pocit. Pocit, že "našou" mestskou časťou budem musieť chodiť po kanáloch...

°°°

December... chladný, zasnežený a veterný december. Moje spomienky blednú. Tvoja tvár má mäkkšie obrysy, tvoje slová v mojich snoch sú už takmer nezachyteľné krehkým sluchom, tvoje úsmevy sa strácajú jeden po druhom...

Chodím ulicami. Chodím nimi, no už ani polovica z nich mi nehovorí to, čo mi šepkali predtým. Nemám pocit, že pri každej praskline na chodníku sa odohrala udalosť, ktorú by som si mala zapamätať do konca života...

V tvojom dome sa svieti každý deň. Býva tam rodina, rodičia, dve deti, chlapček a o pár rokov staršie dievča, veľký retriever a rohožka Welcome.

Tvoj pes ma nespoznáva. Spoznával ma ešte takmer rok po tvojom odchode, teraz už nie. Chodím okolo a on stále rovnako apaticky leží na príjazdovej ceste s labou prestrčenou cez mreže brány do domu tvojej senilnej susedky. Leží tam a vyzerá tak, ako ja sa cítim niekde hlboko. Môže sa to zdať akokoľvek veľmi absurdné, ale on vie, že si niekde zomrel...

°°°

Vrátili sme sa ku svojim životom. Začala škola. A na mňa nikto nebral ohľad, aj keď som o žiaden nežiadala. Zahrnula som sa aktivitami. Veľa práce, málo rozmýšľania, vela stresu málo bolesti...alebo ako prežiť svoju vlastnú smrť? Škola, olympiáda, autoškola...dlhé popoludnia strávené na disciplínach, dlhé hodiny presedené alebo preplakané v Milanovej kancelárií. Život išiel ďalej. Poberal sa. Závratnou rýchlosťou. A mňa to dusilo.

Smiech. Tá tak ľahko rozbiteľná grimasa na tvári. Slzy. Tak neudržateľné a horúce, horúce ako leto, ktoré sme spolu preležali v tráve, aj keď každý v inom štáte.

Za chladnou bariérou očí možno udržíš čokoľvek. A to, čo bolí vraj prebolí, povedal Žbirka, ale realita je iná. Realita má svoje nože. Hrdzavé nože. A aj keď ich z tela vytiahne, tak po nich zostávajú odporné nakazené rany, ktoré sa hoja celé mesiace, a možno aj roky.

Láska...láska je ten vrah. Koho zabije láska, ten nikdy nenájde pokoj. A kto sa kvôli láske musí učiť žiť odznova už nikdy nebude žiť ako predtým....

°°°

Trhala som všetky časti seba na márne kúsky v snahe odtrhnúť všetko, čo bolí. Nepodarilo sa. A tak som začala nový život...

°°°

Minulosť sa volá minulosť preto, lebo sa nachádza v minulosti. Moja minulosť si ty. Ty a Andrej. Aby vám nebolo smutno. Ale žiť minulosťou sa nedá večne, vlastne sa to nedá vôbec. A tá hrubá čiara, ktorú som asi pred piatimi dňami spravila za svojím životom a potom ju prekročila, mi snáď dovolí začať odznova.

Už nepoviem ľúbim ťa, ale ľúbila som ťa. A vlastne nepoviem ťa, poviem jeho. Ľúbila som ho....

Joahnnie

Slade...

Sun, 14 Nov 2010 15:14:41 +0100

I did it again...

Ľudia by povedali, že už by som sa konečne mohla poučiť. Ale aj ja som len človek. A nepoučiteľný. Stále vykrikujem, že neverím na lásku, že nechcem ľúbiť a vlastne ani nechcem...

Kamarátka sa ma opýtala, či ho ľúbim. Povedala som, že to príde...a teraz úprimne dúfam, že to naozaj príde.

On je skvelý. Je naozaj skvelý. Rozhovory s ním mi uľahčujú strašne veľa vecí. Smiať sa s ním je tak prirodzené. Dôverujem mu.

But, that is not real love...

Ale nechcem o to prísť. Keď som s ním som to znova ja, viac-menej. Môžem mu povedať čokoľvek a aj on mne hovorí veci, ktoré má na srdci. Verí mi.

Nie je to správne...

Mám výčitky, kvôli nemu, pretože to nie je fér. Som sebecká, viem to. Ale čo mám robiť? A čo vlastne chcem? Mám ho rada. Mám ho strašne rada. Sadol mi, je mi s ním dobre a cítim sa s ním šťastná, ale bojím sa, že sa naň ho strašne naviažem a celý ten kolotoč začne odznova.

What should I do?

Nechať ho? Odísť než mu ublížim? Ale čo ak mu ublížim, tým, že odídem? Mať radosť z toho, že ma ľúbi a počkať, kým ja začnem ľúbiť jeho, aj keď to možno nemusí prísť?

(Milujem Alexa. Milujem ho celým svojim srdcom a celou svojou dušou. No viem aj to, že takto to nemôže ísť večne. Láska nie je večná. Rozsýpam sa, pretože láska k nemu ma ťahá dole. Ale ani bolesť nie je večná a ani nepretržitá. Môže trvať roky, ale nie navždy. Ak máte pri sebe správnych ľudí dostanete sa na nohy...)

Nechcem Ho využiť. Proste nechcem. Je pre mňa príliš dôležitý na to, aby som ho využila, odhodila a stratila. To sa nesmie stať. Ale čo ak sa do niečoho zamotám tak veľmi, že nebudem vedieť ako sa mám z toho dostať von?

On nie je ako Alex. Alex príliš súcitil. Vytiahol ma z problémov, zamilovala som sa do neho, milovala ho a stratila ho. Nie jeho vinou, pravdepodobne mojou vinou, ale to nič nemení na tom, že je preč. Ale On nesúcití, nepýta sa, neľutuje ma. Zaobchádza so mnou ako s človekom. Plnohodnotným človekom.

Až raz znova budem schopná ľúbiť, chcem, aby to bol on, koho budem ľúbiť...

Joahnnie

Am I in law?

Sun, 24 Oct 2010 18:50:04 +0200

V istom okamihu som stratila celú svoju osobnosť. Miesto kam ísť, cieľ kam sa dostať, dôvod prečo tam ísť a vôľu tam ísť. No nechcem ani zostať na mieste, bojím sa toho hlúpeho stagnovania bez príčiny alebo nejakého očividného dôvodu. Pretože ak sa nepohnem ďalej, nemám budúcnosť a ja budúcnosť chcem, moja budúcnosť je v Horsens-e v Dánsku a ja si tam po ňu chcem ísť.

Prinútiť sa žiť je blbosť. Bolo by o mnoho ľahšie sa na to proste vykašľať. Andrej to vedel, tak to proste spravil, mám na takéto niečo právo aj ja? Prosím, bez tých zbytočných moralisticko-náboženských kecov typu: skončíš v pekle a tvoja duša nikdy nenájde odpočinok, ďakujem. Moja duša už teraz nemá odpočinok, som teda v práve? Som v práve siahnuť si na život? Mala by som byť...

Nevládzem. Naozaj. Prasklo to, dopadlo to na mňa a ja teraz neviem ako z toho von. Potrebujem ho, dnes viac ako kedykoľvek predtým za tie mesiace jeho absencie. Potrebujem, aby ma objal a povedal mi, že to bude dobré a aby zostal, kým to dobré naozaj bude. On to proste vedel, vždy vedel, čo mi má povedať, vždy vedel, kedy chcem počuť blbosti, kedy chcem pravdu, kedy chcem len mlčať v jeho objatí.

Toto nikto iný nevie. Nevie to Jula, Rišo ani Mišo. Jula stále rozpráva, veselé histroky, smiešne histroky, historky. Keď ja chcem počuť len, že to prebolí. Keď chcem len to, aby ma objala, zašepkala mi do ucha, že to všetko bude dobré a potom mlčala. A Mišo? Tomu by som to možno aj uverila. Tomu by som uverila, keby povedal, že všetko bude fajn, ale to on nikdy nepovie, len analyzuje moje stavy, alebo mi rozpráva o svojich problémoch, čo mi v konečnom dôsledku vôbec neprekáža, teda v 99% prípadov. Rišo nie je empatický. Ani nikdy nebol. Od neho to nečakám.

Ale potrebujem to. Som nevďačná, ale chcem, aby mi niekto vrátil môj smer. Už sa nechcem na mieste točiť dokolečka, sĺz mám už plné zuby. A tá bolesť. Ach, bolesť! Je tak nefér voči mne.

Idem sa von prefajčiť do delíria, hneď ako vymyslím, čo povedať mame. A školu...školu môžem okašľať...nech mi Boh prepáči...a ak existuje, tak nech sa už konečne začne ku mne správať lepšie ako doteraz... :(

Joahnnie

Selfish

Wed, 13 Oct 2010 20:36:32 +0200

I just want to sleep...sleep, scream and cry...

Sú dobré dni. Áno sú. Ja netvrdím, že nie. Len ma hnevá, že ich je málo. Že oveľa viac je tých zlých a že je milión ciest, ktoré nevedú nikam. Dobrá cesta je tá, na ktorej sú dobré dni...dobrá cesta má svoje plusy, ktoré prekryjú jej mínusy, dobrá cesta bola časť života, ktorú som neprezieravo zahodila.

Nemám čas ísť si po lieky. Na hodine občianskej náuky som zistila, že mám niekoľko hodín voľného času len preto, že prespím tri. Všetky počítačové programy na úpravu audia sa proti mne spikli. Spraviť desať mixov po štyri songy, na ktoré sa dá tancovať je proste nad možnosti punkáčky, ktorá tancuje štýlom: posuniem sa vpravo a keď budem pri stene posuniem sa vľavo.

Bola som človek, ktorý dokonale zvládal stresové situácie. Teraz, keď sa mi toho nahrnenie na kopu trošičku viacej mám veľmi blízko k plaču, chcem len chytiť do ruky niečo plyšové a zaliezť si s tým do kúta. Chcem pokoj. Stereotyp. Chcem plánovať, áno, chcem plánovať. Ja, čo som nikdy nemala rada, keď som mala nalinkované veci tak veľmi, že keby niečo nespravím, tak sa mi všetko zosype, nikdy mi to nevadilo, teraz mi to vadí. Padá mi svet...

Ja sa nemám kam vrátiť. Nemám kam ísť, keď urobím chybu a potrebujem objatie bez výčitiek druhej strany. Nemám to miesto. To miesto je mŕtve...

Žiť treba. Alexander bojoval za to, aby som žila, bojoval za mňa. Vybojoval mi to. Ale ten boj bol môj, mala som ho vyhrať sama, keby som to bola urobila, bolo by to teraz zrejme iné. Potrebujem dôvody. Ciele. Tie drobné radosti, pre ktoré chcete ráno vstávať z postele. Dôvod žiť.

Niekedy nejde o to, čo v živote máte...ak chcete niečo, čo mať nemôžete, tak to, čo máte si nevážite. Mám skvelých priateľov. Ale chcem naspať jeho. Milan sa ma spýtal, či by som ho chcela naspäť na jeden deň. Na jeden jediný deň. A na konci dňa, by som ho musela vrátiť, nech je to miesto, kam by sa vrátil kdekoľvek. Spýtala som sa, či jeden deň je 12 alebo 24 hodín. Povedal 24 a ja som povedala nie. Dôvod? Jednoduchý, pretože 12 hodín by som mohla považovať za prelud.

Nie. Nevymenila by som priateľov za to, aby sa mohol vrátiť naspäť, ak vás napadlo to. Chcem ich všetkých, pretože každý človek má právo byť sebecký...a ja chcem byť teraz...

Joahnnie

Broken...

Thu, 16 Sep 2010 20:03:02 +0200

When you love somebody, and it doesn´t matter, if he is good or bad, you think, that this can last forever. When you hate someone, and it doesn´t matter if he´s done something or not, you know, that this can last forever.

You probably think, that you are old enough to know, what is love, but do you really know what love is? Only feeling or only pain?

When you love someone, you want it to never ends. But it will. Unexpectedly. Love is pain. Everybody knows it, but we all desire. Desire for love...does it automatically means, that we all desire for pain? True or false?

Some say, that I don´t live my life right. But I play with cards, which I have in my hand. No aces, no kings or queens, only very, very low cards...many low cards. You can´t make right decicions, if you don´t know how. You can´t be happy, if you sleep three hours per night, in better case. You can´t know how to live, if you´ve never really live...

But what is that time, when I die? What I suppose to do? Will I know? Will somebody tell me?

What if I am already died? What if it´s not real, nothing. Was it real? Or was it everything only inside me? Only in my head, heart and soul?

How I can know, that both of them really exist? Where is the border line between reality and fiction? Where is the border line between life and death, between heaven and hell, between God and Devil? Will I burn in hell? Did I do something wrong?

I don´t have any answers, only questions...but Alex...Alex had answers...maybe not that right answers, but he always knew, what I wanted to hear...

When you love someone, you trust, that it will last forever. When you really love someone, and your love is pure, it can last forever in some cases, not ever. I thought that we can make it through...anything...but dead...dead not.

Please, forgive me...

Joahnnie

Nightmare

Tue, 07 Sep 2010 19:53:22 +0200

Že vraj som depresívny typ...

You know honey, that I have been always happy...you should know...

Chyť sa ma,

povedal, keď som padala.

Podal mi vreckovku,

keď som plakala.

Je to klišé...

Ľudia by umierať nemali,

mali by žiť

a milovať...

Žiarovka bliká...

svetlo-tma, svetlo-tma...

blúznenie...

svetlo-tma...

dýchanie....

svetlo-tma...

krik...

svetlo-tma...

vzlyk...

Pomoc!!!!

Mokré slzy,

boľavá bolesť,

neprítomná prítomnosť...

Úzkosť.

Strach.

Nightmare...

7.9.2010

Joahnnie

V tesnej koži...

Sun, 05 Sep 2010 22:15:25 +0200

Hnevala som sa...na seba.

Necítila som sa dobre vo svojej koži. Vo svojej vlastnej koži, v ktorej sa pohybujem od narodenia. Dívala som sa ne veci, ako okolo mňa mimovoľne bežia a nebolo mi dobre. A rozhodne to neboli tie dve deci marhulovice v mojom žalúdku, bol to pocit. Pocit, že je niečo zle, že je ničo zle so mnou, že nie som v poriadku. Zapálila som si cigaretu. Priložiť filter k perám a potiahnuť takmer bolelo...

Stále neviem, čo mám robiť...svetlo zhasína...

Joahnnie

Mistakes...

Tue, 31 Aug 2010 21:48:32 +0200

Kráčala som tmavou ulicou, do vlasov mi padali kvapky, moje topánky klopkali o betóm takmer zúfalo. Spomenula som si na chvíle, kedy som schúlená sedela na tvojej verande a čakal kým prídeš domov. Lenže tu a teraz nebolo nič.

Chcela som ísť za Mišom, lenže bolo už veľa hodín a ja som aj tak nevedela, či je v Rači, alebo nie je. A on mal kopu otázok. A ja som nemala ani jednu odpoveď. Chcela som byť len s ním a počúvať ako mlčí, ako ja mlčím. Jednoduché, ale zjavne veľmi ťažko zrealizovateľné. Nevedel mi pomôcť a asi ho to sklamalo, lenže tu už som nemala odpovede ani ja. Nevedela som si pomôcť sama, nevedela som ako žiť.

Povedala som Milanovi, že mu ďakujem.

A postavila som sa na nohy ako žena. Vtedy, keď som vstala z toho kresla v jeho ordinácií. Cítila som sa ako žena. Aj keď som mala pocit, že som na zlej strane barikády, že na tej druhej svieti slnko a my spolu sedíme na hojdačke ako miliónkrát predtým. Aj keď barikáda bola len v mojej hlave.

Mišo mal pravdu. Bol na mňa hnusný, ale mal pravdu. Prevzal môj prístup, cynicky ma odpaloval, ironicky podával každú vetu, ale mal pravdu. Mohla som sa hnevať, mohla som plakať, mohla som kričať, no ja som nechala každé slovo, aby okolo mňa preplávalo, aby sa ma náhodou nedotklo, aby ma nebolelo.

Spravila som chybu. A nie v tom, že som do liečenia mojej duše zatiahla jeho a Juls, ale v tom, že som sa do toho nevložila sama. Hodila som na nich problémy a nechala ich, nech sa v tom topia. A ja sama som úplne odrezala snahu pomôcť sama sebe.

Mala by som mu to povedať.

Ale keď ty mi tak strašne chýbaš....

Joahnnie

Dead end

Sat, 14 Aug 2010 00:13:33 +0200

I am that certainty in your world. Only with me you know what is real. Only with my hand in yours you can say, I am complete. Words of love can be whispered only into my ears. Your heart can be broken only with act of mine. You are mine. There is nothing in my world, but you. Only you...

So much pretty lies in pretty sentences...

Som v slepej uličke. A za mnou je múr. Ulička sa zmení na celu, cela na kobku, kobka na rakvu. A potom, keď už nezostane ani malinkatý dôvod prečo žiť a prečo bojovať sa táto rakva zasype zemou a na tej zemi narastie zelená tráva. Možno sa neskôr zmení na pole, narastú z nej slnečnice a o dvetisíc rokov, pri vtedy súčasných archeologických vykopávka vykopú zbytok zvetraného dreva. V jeho vnútri budem ja. Kostra schúlená do klbka, s kolenami pri čele a rozloženým plyšovým slonom v objatí.

"Pozrite sa na to, žena, 17 rokov, 170 centimetrov, brunetka, dve plomby v zadných zuboch, dvakrát zlomená pravá kľúčna kosť, umrela žiaľom."

Budú vedieť všetko.

"V krvi dve fľaše teqilly. Striebornej. Zrejme veľmi kvalitnej. Zomrela v zime, zamrzla."

Všetko. Všetky detaily.

"Stratila zmysel života. Zhodnotila, že svet je divný, že ľudia si ubližujú. Nevyhovovala jej vtedajšia spoločnosť. Sklamaná ľuďmi."

Akoby sa hrabali v mojom denníku. V mojom osobnom súkromnom ja. A mali by pravdu....

Don´t lie, babe...please don´t lie...

Joahnnie

Sometimes

Thu, 29 Jul 2010 23:14:15 +0200

Niekedy mám proste pocit, že je to koniec. Vyjdem z domu a už sa mi nechce vrátiť, vojdem do podniku a už sa mi nechce odísť, zaspím a už sa mi nechce spať.

Je to ako keď sa zamilujete.

Teda, keď sa zamilujete a predtým vám niekto strašne ublížil. Aj keď to možno nebola priamo jeho vina. Proste ste ranený láskou z minulosti a zamilujete sa znova. Nechcete. Ale príde to. Chcete sa vyhnúť istým veciam o ktorých viete, že v minulosti boleli.

Or, in my case...

Chcem sa vyhnúť láske. Lásky môjho života umierajú a keď som si naozaj uvedomila, že ten, koho som naozaj ľúbila umrel, zostalo mi na vracanie.

_{To červené AUDI znova parkuje pred domom. Ráno som sa pozrela z okna, videla ho tam a skoro som z toho okna aj vypadla.}

Čo je najhoršie na láske? Asi to, že je tak krásna, že sa jej nechcete vzdať.

But...

Je tu on.

A čo ja mám teraz robiť? Na vzdory svojim presvedčeniam, proti svojim predsavzatiam...napriek tomu všetkému, čo som mu už povedala...

Povedzte mi, čo mám robiť? :(

Beautiful monster

Wed, 21 Jul 2010 16:56:57 +0200

She killed him out of pure love, because she belives that lovers won´t die...

Zostane vám nenormálne veľa spomienok. Zostanú vám pocity a vy zrazu neviete čo s nimi. A zostanú vám plány, nevypovedané slová, nedokončené činy. Na všetko bol čas. Toto mu môžete povedať zajtra, toto spravíte budúci týždeň, o mesiac kúpite darček k jeho sviatku, o dva mesiace sa s ním vyspíte, o rok si ho vezmete. Zajtra mu poviete, že ho milujete. Po svatbe sa k nemu presťahujete, možno doštudujete, možno nie. O nejaký čas budete mať prvé dieťa. Zajtra mu poviete, že bez neho nechcete žiť. Po prvom dieťati príde druhé. Možno spravíte kariéru, možno nie. Pohádate sa, udobríte sa. Zajtra sa mu ospravedlníte.

Zajtra spravíte to, o ďalší deň tamto...

Chyťte svojich milovaných a povedzte im, že ich milujete...prosím.

Zo života v sne sa stala trápna fraška. Pretože nebude žiadne toto spravím nabudúci týždeň, toto urobím o mesiac, o dva, o dvanásť. Nezomriem s ním o šesťdesiat rokov v domčeku na pláži. Ja som chcela zomrieť v jeho objatí, on chcel zomrieť pri sexe ako štyridsať ročný.

Nepoviem mu zajtra, že ma to mrzí. Nepoviem mu zajtra, že ho milujem. Nepoviem mu ani to, že s ním chcem byť už navždy. Už mu nikdy nepoviem áno, keď sa ma spýta, či s ním chcem žiť. Už nie je otázka vezmeš si ma? Zostalo len áno ako jej odpoveď. Nebudeme sa dohadovať na menách našich detí. Nebude možnosť vydupať si, aby to boli Andrejko s Laurou. Nebude žiadne zariaďovanie spoločného domova, žiadne spoločné dovolenky, výlety. NIČ.

Zostal len náhrobok. V Londýne.

A tie kopy spomienok. Priehrštia citov, s ktorými neviem, čo robiť. Zostali plány, nevypovedané slová, nedokončené činy. Zostala len polovica zo sveta, ktorý sme vybudovali.

"I want to say you sorry."

"You haven´t done anything, honey."- he careened his beautiful head.

"I let you go."

He came closer, but I made a step back. I am scary, really really scary. He is cold. There is nothing warm in his body. No joy. No lightning in his eyes, no blood in his veins. I love him, I really do, but when I looking at him in this way I wanna die.

He disappeared...just in few seconds.

Joahnnie

Boli sme...

Tue, 20 Jul 2010 09:44:56 +0200

Bola som ešte malá,

keď si sa ma prvý krát spýtal

Miluješ ma?

Dnes s cynickým úsmevom na perách,

milujem, ale čo je mi to platné?

Bol si oporný bod,

maják na mojom pobreží temnoty,

Slnko, za ktorým sa točila moja slnečnica,

život.

No bol si aj zlom,

modrinou na mojej tvári,

dierou v mojom srdci,

slzami v mojej obliečke...

Bol si...

Bol si ešte malý,

keď som ťa žiadala

Neodchádzaj.

Na sľuby sa zabúda ľahko,

ale koňak v tvojej kuchyni,

vždy zahojil všetko,

aj to, čo ešte nebolelo.

Prosím Boha, v ktorého neverím, aby prestal zabíjať moje lásky...

20.7.2010

Joahnnie

(v robote, za desať minút a z lásky, z tej lásky o ktorej sa nebojíme povedať, že je bolesť)

Insomnia

Mon, 19 Jul 2010 12:51:12 +0200

When I finally fell asleep, he was already here.

Zaspala som asi o tretej ráno. V ruke som držala mobil, pretože som sa snažila prekonať rekord v Luxorovi a budila sa tým, že som si ho nechala spadnúť na hlavu. Hlavne nezaspi Baji, ráno si uvaríš kávu a všetko bude v pohode. Bola som hore od jednej ráno predchádzajúcej noci, kedy som sa tiež vydesená zobudila zo sna o ňom.

Keď som zaspala, už tam bol. Ležérne sa opieral o kapotu svojho mercedesu, držal v ruke cigaretu a usmieval sa. Bolo to presne tak, ako veľakrát vtedy, keď som ho našla čakať pred mojou školou. Podával mi ruku a pýtal sa ako sa mám. Hľadela som mu do tých šedých dúhoviek a žalúdok mi sťahovalo v nepríjemných kŕčoch.

"What´s wrong honey, somebody has hurt you?!"

"No..."

"Why are you crying?"- he smiled and wiped my tears.

"I love you..."- I whispered.

"I love you too, and I am not crying."

He embranced me and caressed my back. He was whispering all that lovely words to my ears. And I was crying, because my heart was broken. When his lips touch my neck, my body automaticaly reacted and nestled against him. I was breathing deep his aroma. All endorfins were dancing around my veins and screeming. My brain thought that he is back. The only thought, which was in my mind was: Alex. The beating of my heart was loud. There was some darkness in my eyes, inside myself.

"Why are you so sad, hun?"

"Because you are gone."

"Me? I am here, now and forever."- he kissed me, but it was so bittersweet. Just illusion.

"You are liar. You are just in my dream, not in reality."

"What is reality, darling? Reality is not important, I am in your sweet bubble, so live with me there."

"I love you."- I said again.

"So do I."

"But I have to do this."

"What?"

"Say goodbye, hun."

"What?"

"You are dead."- I said and my heart stop beating. I was falling down, and the floor was so cold. He handed a hand to me, but I didn´t want to touch him again. I love him so much, but this not true, not real. There were too many scars on my wrists. And it was painful. Painful to see him, painful to touch him or kiss him again. He is dead. No more lies. No more promises. There will be only pain, for a long time, for a very long time. I said goodbye, but I knew, that he will be there tommorrow, and the day after too. And I won´t be sleep, I don´t want to sleep...please God, let me be awake...

And then I woke up...

Joahnnie

Ahoj, som Bara...

Thu, 15 Jul 2010 12:04:36 +0200

...a som alkoholička...

Toto vykríklo to moje egocentrické ja...

Viete, čo sú podpoprné skupiny? Na jednom mieste sa stretne skupinka ľudí, ktorá má rovnaký problém, alebo prežila rovnakú traumu, aby si dve hodinky (alebo aj viac) prejavovali súcit jeden medzi druhým. Áno, to sú aj AA... :)

Milan si myslel, že je to dobrý nápad. Ja som si nemyslela, že je to dobrý nápad. Ja som si myslela, že je to veľmi, ale veľmi zlý nápad, no Milan má isté presvedčovacie schopnosti. Vlastne mu pomohlo hlavne to, že ma vzal za ruku a doviedol ma tam, pretože to začínalo v ich budove 15 minút po mojom príchode. Bola to veľká priestranná miestnosť, zrejme na školenia, uprostred nej bolo v kruhu niekoľko stoličiek. Milan si sadol ku stene a v ruke žmolil notes.

"Sadni si."- požiadal ma, akoby sa bál, že mu utečiem.

Oprela som sa o parapetu a hypnotizovala dvere. Bola som tu prvá. Asi o tri minúty vošla partia piatich ľudí. Rozprávali sa. Boli to mladí ľudia, v mojom veku, mladší aj starší, proste rovesníci. Než sme začali nazbieralo sa nás dvanásť. Všetci si posadali do kruhu, len ja som stála pri tej parapete. Prúdil tam kyslík.

"Tak začneme,"- povedal Milan a vstal. Pohľadom ma požiadal, aby som si sadla. Spravila som to. Sprevádzali ma zvedavé pohľady. Milan ukázal rukou na chlapca vedľa mňa a on sa postavil.

"Ahoj, som Tomáš."

"Ahoj Tomáš,"- odvetila skupina. Dva z mojich troch ja sa uškrnuli.

"Pre pol rokom som prišiel o najlepšieho priateľa..."

Tomáš rozprával. Milan sa ho spýtal na pár otázok. Potom sa ho pýtala skupina. A on odpovedal. Usmieval sa a rozprával, zdvíhal sa mi žalúdok. Milan vyzval ďalšieho...Alica prišla o kamarátku, pred rokom, Simona o spolužiaka pred deviatimi mesiacmi, Marek o svoju priateľku pred rokom a pol...

"Bara?"

Zdvihla som hlavu, Milanova ruka mierila priamo na mňa, usmieval sa, vstala som, ale slová akoby sa mi zasekli v hrdle. Počula som jedenásť príbehov. Bolo tu predo mnou jedenásť zranených duší. Jedenásť ľudí odkrylo svoje bolesti, no tá moja bola čerstvá,príliš čerstvá. Nadýchla som sa.

"Ahoj, som Bara."- povedala som.

"Ahoj Bara,"- odvetila skupina zborovo.

"Pred mesiacom...teda vlastne, je to päť týždňov. Zomrel pri autonehode môj priateľ."- koktala som, slová sa mi zasekávali v hrdle. Je ťažšie o tom hovoriť pred cudzími ľuďmi.

"Ako zomrel?"- spýtalo sa blonďavé dievča, myslím že sa volá Renáta.

"Na krvácanie do mozgu."

"Ako dlho ste sa poznali?"- Tomáš, chlapec sediaci vedľa mňa.

"Dlho. Päť rokov. Takmer dva sme spolu chodili. Trikrát som sa sťahovala za ním do Anglicka a raz sme sa skoro zobrali."- znie to divne takto povedané, ale je to pravda.

"To je mi ľúto. Ako ste sa spoznali?"- spýtala sa Alica.

"On, on ma dostal z toho najhoršieho obdobia v mojom živote, keď sa mi pred troma rokmi zabila moja prvá láska."- zašepkala som.

Po lícach mi začali tiecť slzy. Milan ma chytil za rameno. "Rozprávaj,"- povedal. No ja som už nechcela hovoriť. Už viac nie. Chcela som si ľahnúť do svojej postele, objať môjho fialového slona a zabudnúť. Nie rozprávať. Každý jeden z nich, čo tu boli, si tým prešli. Ja dvakrát. Možno som mala nejaké triky na to, ako to zvládnuť, no nevedela som o nich. Každá smrť je iná. Príde skoro, príde neskoro, ale príde. Stačili by mi možno tri mesiace, možno ten týždeň skúšobnej lehoty, možno len ten zvyšok školského roka, aby som došla k tomu, že s ním pôjdem. Milovala som ho. Ale nedospela som na to všetko, čo odo mňa chcel. Nie dostatočne. Možno ma to zachránilo pred smrťou, možno som mala umrieť v tom aute s ním, alebo keby sme tam boli spolu, tak nezomrie nikto. To však nič nemení na tom, že Alexander je preč.

Mária, ktorá sedela vedľa mňa z druhej strany ma chytila za ruku. Má pätnásť rokov a pred desiatimi mesiacmi si žily podrezala jej priateľka. Jej jediná priateľka.

"Tvoje slová sú silné,"- povedala mi, a ja som si až vtedy uvedomila, že som to všetko naozaj povedala nahlas. "Tvoje srdce je silné, si silná žena."- dodala.

Slová, ktorými ma kedysi utešoval Alexander.

Utrela som si oči. Nebudem plakať. Nie pred ľuďmi, ktorí zažili niečo podobné. Obzrela som sa okolo seba. Súcit? Nechcem súcit. Milan stál za mnou, ruku položenú na mojom ramene, vyšla som z kruhu.

"Prepáčte, ja už pôjdem."

Milan mi hľadel do očí, akoby čakal, že budem plakať ďalej, že sa zosypem, spadnem na zem a budem hystericky kričať. To však nie. Vyrovnala som hladinu. Nasadila som úsmev, upokojila hlas, zotrela šmuhy po riasenke z tváre.

"Bara, počkaj na mňa v kancelárií, prosím ťa."- požiadal.

Niečo v jeho pohľade ma donútilo prikývnuť. Než som odišla, všetkých som pozdravila. Bolo mi zle, potrebovala som pohár vody a možno nejaké magnézium. Požiadala som recepčnú o vodu, usmiala sa.

"Uvarím ti čaj?"

"Nie, ďakujem, len vodu."

"Pelivá, jemne perlivá, citrónová, pomaranč, lipa?"

"Len vodu, z vodovodu."

Vypila som tri poháre, než sa mi prestala krútiť hlava. Potom prišiel Milan. Sedel oproti mne a niečo si horlivo zapisoval.

"Vieš, nikdy som nevidel niekoho, kto by vedel tak rýchlo meniť nálady. Môže z toho byť vážna psychická porucha, nemala by si potláčať svoje pocity."

"Milan veríte mi?"

"Verím ti, ale moja skúsenosť hovorí za všetko."

"Ja nemám čas sa zosypávať, nemám čas prejsť si všetkými fázami, ktorými som prešla pred tým. Musím si zarobiť peniaze, pohrúžiť sa naplno do školy, spraviť si jazykové certifikáty, zmaturovať do dobrého priemeru a potom odtiaľto odídem. Nemám čas na slabosť, strach a slzy. Mám ciele, ktoré ma držia pri živote a keď ich nedosiahnem, tak to nedopadne dobre. Milan ja nie som zdravá, ani konvečná. Viete to vy, viem to ja. Ďakujem za pomoc."

Vstala som a odišla, než niečo povedal. A doma som potom sedela za počítačom dlho do noci, pretoťže som nemohla spať. Písala som básne, ktoré nemali zmysel a všetky som adresovala Im do ich neba. A potom prišlo čo?

"Hi, I am Bara..."

"Hi Bara..."

"I lost my boyfriend five weeks ago."

"How did he die?"

"At car crash. Another one. My first love died almost three years ago. And Alex was my lifeline, but now he´s gone..."

Please God...stop killing my angels...

Joahnnie

Štyri kružnice na červenej kapote, čo pre teba znamenali život...

Tue, 06 Jul 2010 16:06:40 +0200

A pred domom stálo červené Audi Cabrio....

Šla som do roboty. A pred domom stálo červené Audi Cabrio. Nebolo rovanké, aké si mal, ale čo sa v tom žena vyzná? Mne stačilo, že má na kapote štyri kružnice a karosériu červenej farby. Ťažko sa mi dýchalo. Zašla som za roh, oprela svoju mizernú existenciu chrbtom o múrik a zavrela oči. Cigareta sa mi ocitla v ruke automaticky, nádych k prijatiu nikotínu bol snáď ešte automatickejší. Nesmieš plakať, rozmažeš si oči, povedalo jedno z mojích ja. Dúfala som, že večer tam to auto už nebude.

Parkuje tam už tri dni. Na tom istom mieste...

Chcela som sa rozprávať. Volala som Julke. Povedala som jej, že chcem hovoriť s tebou, dostala som odpoveď, že mám smolu. A bolo mi povedané, že sa mám zabiť ak tak veľmi chcem.

Písala som Mišovi. Nechcela som ho zaťažovať, ale potom to zo mňa len tak nejak vypadlo. Jeho reakcia bolapodobná ako Julina.

Tak to sú tí priatelia. Tí ktorí povedia, zavolaj kedykoľvek a povedz čokoľvek...ale nie je kedykoľvek ako kedykoľvek :( a už vôbec nie čokoľvek ako čokoľvek .

Nehnevám sa na nich...len ma to mrzí. Ale keď nevedia, čo mi majú povedať, stačí mi to povedať a ja si nájdem svoju spriaznenú dušu niekde inde, hoci aj sama v sebe. Alebo pôjdem za Milanom, ak tam ešte bude.

Still missing you, babe...

Joahnnie

Improbe amor, quid non mortalia pectora cogis

Sun, 04 Jul 2010 15:07:46 +0200

Improbe amor, quid non mortalia pectora cogis

Krutá láska, kam ty až doženieš smrteľné srdce...

Pravidelný žurnál? Nie, len krátky oznam. Zmenila som vzhľad stránky po x-rokoch a zase je o ničom, ale prefektne vystihuje stav môjho smrteľného srdca. Zbúhala som to v robote za pol hodiny a som spokojná vzhľadom na to, že to neobnášalo nič, len preklikať všetky béžové farby na šedé a čierne.

Autor obrázka v záhlaví je DJBorap z deviantartu.

No a ja idem asi domov...

Joahnnie