Kúsok z môjho života
1. září 2008 v 19:51 | Joahnnie
Hm. To čo toto? Kde mi zmizol starý editor, čo nikdy nefungoval? Ako, ja sa nesťažujem, len mi to akosi...ach! to sú komenty? Tuto v bočnej lište? Hmm...bože...kým si zvyknem...je to čudné...dokonca to už nerobí ani tie čudné medzery...no dobre dosť bolo...už som aj tak za blázna!
Ale tie medzery.
Aha.
Kukajte.
Fakt to nerobí.
Ja skapem, to som fakt neznášala.
:D
Ja nechcem ísť do školy. Ja tam fakt nechcem ísť. Ja nechcem prísť na strednú do novej triedy a zistiť, že jediný blázon som tam ja. :D, alebo vlastne je mi to jedno. Zajtra zo seba zhodím to svoje ja (to cynické a odporné) a budem sa aspoň deň tváriť, že sa so mnou dá vydržať :D. Alebo aspoň do vtedy, kým si ku mne niekto neprisadne a zistí, že je to posledné voľné miesto. A že priniesť lavicu nie je možné :D. Budem sa usmievať, diabolsky a tváriť sa anjelsky :D. A potom zavolám babám (zo základky) a pôjdeme si niekam sadnúť, všetkých nových poohovárame, sľúbime si, že sa nikdy neprestaneme baviť a potom budeme hodinu vykrikovať, že už nás tam nikto nedostane. Vidím to ako z obrázku :)). Zjeme zmrzku, bagetu alebo mekáč, znova povykrikujeme, pôjdeme domov a na druhý deň pôjdeme znovu do školy ;). Klasicky.
Zajtra si budem zapisovať všetky prvé dojmy, pretože prvé sú prvé a ja si ich nikdy nepamätám. A potom ich sem hodím. Teda ak budem schopná rozmýšľať.
Inak som si uvedomila, že aj keď blog tie blbé medzery nerobí, tak ja ich tu poctivo enterujem. No nešibe mi? Rišo by povedal, že neviem, čo chcem, ale aj tak to chcem. Hehe.
Využijem nemedzeru a podpíšem sa.....Joahnnie
7. srpna 2008 v 15:28 | Joahnnie alebo Barborka....
Neviem, kde som to vyhrabala. Váľalo sa to v počítači a ja som asi aj zabudla, že som to napísala. Je to tak trochu o tých ľuďoch, s ktorými som nekonečne dlhých deväť rokov zdieľala zopár miestností v jednej budove, ktorá je tamer na spadnutie. O nás a o rozlúčke, ktorá slovne vyznela oveľa lepšie ako tá potom. Ako to bolo? Aha. Želám odvahu! Celej devine, tej našej :D. Trochu neskoro, ja viem, ale lepšie neskoro ako nikdy. :)
30. července 2008 v 8:47 | Joahnnie :P
Zisťujem, že akosi všetkým z môjho okolia začína šibať. Ani ma to veľmi neprekvapuje. Jedna kamarátka so zlomeným srdcom a druhá so srdcom až príliš presýteným láskavými slovami. Kamarát, ktorý chcel všetko vedieť, ale nič nechápal. Druhý, ktorý mi ďakoval za niečo, na čom som nemala žiadne zásluhy (teda ak nerátam slová :)). A aby som nezabudla na tretiu kamarátku. Tú som večer musela prezváňať, lebo jej chalan si nechal mobil doma, odcestoval a jej bolo smutno z toho,že jej nikto nezvoní.
A ja som v práci. Dneska zalepíme 400 obálok. Ešte šťastie, že nie sú oblizovacie, zase by som neodolala. Pôjdeme sa povyprávať s barovou tanečnicou, dvoma pochybnými ženskými existenciami a potom sa uvidí. Tisíckrát im opakovať, že nemajú zaplatené? A prečo nie, aj tak si to doplatiť nejdú. Človek si časom zvykne.
No, ale mala by som ísť pracovať, lebo keď to mama zbadá bude zle :D. Ešteže zajtra je môj posledný deň. Chjo. A mám dohodnuté stretnutie s prvou a druhou. To budú reči o zlomených srdciach a hlave v oblakoch. Nevadí :D.
Zatiaľ sa majte, ani obrázok sa mi nechce hľadať :P.
Enjoy there, Joahnnie.
24. července 2008 v 19:21 | Joahnnie
Rozkvitla mi slnečnica. Vážne. Z tých troch malých zavretých hlavičiek jedna rozkvitla a tie druhé dve sa na to chystajú tiež. Myslela som si, že zomriem, keď som to videla. Len tak z vody vo váze, rozkvitla, dve sa chystajú, úsmev, neúsmev, šťastné oči, smiech, nesmiech a potom zamilovaný pohľad na malú hlavičku. MILUJEM! Ako som tak na ňu hľadela, dostala som chuť ožehliť si vlasy. Len tak, bez príčiny, vážne neviem prečo. Proste som chcela a možno to aj urobím. Ak rozkvitnú aj tie dve asi začnem veriť na zázraky. Aj keď pod veľkou hlavičkou sú už dva opadnuté lupienky. Aj keď to vadí, tak to nevadí. Veď chápete, nie? Ak nie, nevadí.
Niekedy mi fakt nejde do hlavy, ako mi takú radosť môžu spraviť totálne maličkosti. Niekedy sa fakt čudujem, čo všetko mi vyčaruje úsmev na perách. Niekedy mám zo seba pocit, že ja fakt nemôžem byť normálna. Nevadí mi to. Aj keby sa na mňa škerilo milión pohŕdavých tvári, budem so šťastným úsmevom hľadieť na moju slnečnicu. Už len to, že ešte totálne nezvädla, považujem za udalosť hodnú oslavy...
(veľká hlavička)
(malá rozkvitnutá)
(hlavička no.1)
(hlavička no.2)
Kvalita foťáku made in Nokia :D:D...to si nevšímajte...ale, že sú krásne???
by Joahnnie
P.S. dnes som mierne pomätená...s dôrazom na mierne...
20. července 2008 v 21:15 | Joahnnie s prihlúplym úsmevom na perách
O tom ako som v poli pri záhrade našla zopár spomienok a lásku zatlčenú vzadu v mysli. O Slnečných kvetoch, ktoré môj anjel miloval a preniesol to aj na mňa. O tom, kvôli čomu naňho asi nikdy nezabudnem.
Budú mi ťa večne pripomínať, Andrej môj.
15. července 2008 v 10:32 | Joahnnie
Už tretí týždeň vstávam každé ráno o siedmej, aby som sa následne dotrepala na brigádu. Ja dlho spiaci človek a cez prázdniny. Mama mi furt opakuje, že pracujem dobrovoľne a ja vždy na to ja viem. Potrebovala by som spať aspoň tri dni v kuse, aby som sa dostala do môjho prázdninového normálu. Len tak, potichu a s úsmevom.
Ďalej??
1. července 2008 v 21:00 | Joahnnie
Už nikdy...nikdy sa nestretnem s niekým z netu...nikdy, ani keby sa mi smrťou vyhrážali!! Dobre no, neberte to tak, že som už vážne zúfalá, ja nie som, len som čakala, že to nebude až také hrozné.
Začnem od začiatku. Na stretko som meškala len päť minút, som sa chválila aká som super, skvelé Joah, zvykne to byť minimálne dvadsať. Vozil sa na bicykli a ak niekto v tej chvíli vyzeral zúfalo, tak ja nie. Pozval ma na kofolu "pozval"...s prvého podniku sme odišli, pretože zaparkoval bicykel vnútri (a že ja som idiot)...tak sme šli niekam, kde bude bicykel na očiach...lebo ak je niečo prednejšie ako naivka z netu, tak je to predsa ten sprostý bicykel, ktorý vŕzga pri každom pohybe. Sedeli sme za stolom, čašníčky chodili okolo a on sa dvakrát zdvihol, vošiel dnu a objednával. To sa tak ponáhľal?
Zrátala som všetky vzory na obruse. 27 a pol štvorčekov s kvetinkami, 27 a pol bez kvetiniek, dokopy veľkých štvorčekov 55.... ak nerátam polovičky 50. Malých červených štvorčekov 70, bielych pásikov sedemnásť v oboch smeroch...jediné čo neviem? No jedine ak počet bubliniek v kofole. To "pozvanie" skončilo tak, že som platila ja. Vypadla mu dvestovka z vrecka. Vravel, že vráti nabudúce, neviem, kde chlapec vzal istotu, že nejaké nabudúce vôbec bude. Z rádia hral Heartbreaker, to jeho hip-hopové so, so, so sorry...ako povedať poďme už, aby to neznelo tak, že chcem naozaj vypadnúť?
Nakoniec mi bolo jedno, ako to bude znieť. Ja som vyslovene potrebovala vypadnúť. Vstali sme, on vo svojom čiernom tričku Fernet stock, ja celá v čiernom. Držala som sa statočne, vybuchla som smiechom až keď niečo povedal, aby to vyzeralo, že je vtipný. Ale v podstate som sa smiala na ňom. Odkopol ma len pár metrov, aj to som šla dva metre za ním, pretože ja nebudem bežať len preto, že je na bicykli. Ďakujem Alexovi za telefonát :D, keby si ku koncu nezavolal a ja nepovedala niečo zo slovami milujem, tak sa ho asi nikdy nezbavím.
Tak a teraz sa potichučky pripojiť na ICQ, aby si nevšimol, že som tu, že som to prežila. Aj keby, neodpíšem. Trapasov stačilo Joahnnie, na dnes aj na budúci mesiac. Sakra! To naozaj vyzerám tak zúfalo, že priťahujem len tých najväčších zúfalcov, sukničkárov alebo samovrahov??? Amen.
Joahnnie
26. června 2008 v 19:29 | Joahnnie :((
Keď prvé lúče pretnú noc, hviezdy zhasínajú...
Toto je napísané na obale bonboniéry, ktorú zajtra odovzdám učiteľke výmenou za vysvedčenie. Zajtra končím základku. Už len ten jeden deň. Končím. Koniec, The end...Bože ale to ubehlo. Deväť rokov. Už mizerných deväť rokov každé pracovné ráno vchádzam do tej istej budovy a zajtra tam vojdem naposledy.
Triednej sme kúpili spoločný darček. Teda ja som kúpila, keď som konečne po dlhom presviedčaní a prosení (na to nie som dvakrát hrdá) vyzbierala peniaze. Kúpili sme jej medveďa plyšového, meter vysokého :). Dúfam, že sa jej bude páčiť. Spolužiačky obehli štyri kvetinárstva a kúpili kvety pre každú učiteľku, ktorá nás niečo naučila. Teda, ak sa to dá tak nazvať.
(to je ten macinko :))
Zajtra ma bude počuť v rozhlase každé jedno dieťa, ktoré príde do školy :D. Bože, s tým mojim koktaním, no bude to minimálne zábava. Že príhovor na rozlúčku. Písala mi ho mama :D:D...ja viem mala by som sa hanbiť, ale keď mne to nešlo.
Článok píšem dnes, pretože neviem, či budem zajtra schopná zosmoliť aspoň svoje meno a povedať ho bez toho, aby sa všetci moji priatelia začali rehotať. Už dnes mi moje lásky školské aj neškolské chýbajú. A už dnes nerozmýšľam normálne. A teraz ak dovolíte, si idem umyť a ožehliť vlasy, nech tam ten posledný krát vojdem ako človek....Tak zase raz niekedy :))
Zatiľ celkom v pohode, vaša Joahnnie
13. června 2008 v 21:45 | ubolená/unavená/čiastočne zničená Joahnnie
Nemám rada piatky trinásteho. Vyzerajú tak neesteticky umiestnené v kalendári. Vždy sa mi niečo podarí, niečo nepekného. Ráno som zakopla o prach, ale nie raz, ani dvakrát, ale TRIKRÁT a to je už aj na mňa moc. Potom som si vyliala kapučíno na nohavice. Teda trošku kapučína, ale aj tak som musela tie nohavice umyť, aby mi tam nezostal fľak. Keď som bola vyniesť smeti, šľapla som si na šnúrku, ktorú mám v teniskách permanentne zaviazanú, ale ani to jej nezabránilo vyliezť a spríjemniť mi deň. Až som sa čudovala, že mi kľúče do kontajnera nespadli.
Volal mi Alex a presviedčal ma, že keď si ožehlím vlasy, tak vyzerám na nepoznanie inak. Na nepoznanie inak a hriešne dobre, presne takto to povedal. Bohužiaľ ho počula jeho frajerka (týmto pozdravujem slečnu Zoe) a nadávala mu. Alex nezrušil hovor, tak som si ten rozhovor užila v plnej kráse, nuž čo, aspoň ma niečo pobavilo a dalo mi to poznanie, že nie som jediná, ktorá má v piatky trinásteho tie nešťastné dni. Keď ju upokojil, povedal, že ešte zavolá, nezavolal. Ale to ja som dobre vedela, že to neurobí.
Písala som si s mojím, neviem ako to nazvať, z internetu. Volám ho Zúfalec. Pretože mám z neho naozaj zúfalý pocit. Raz sa ma niečo spýtal a ja som odvetila tipni si a on sa obratom spýtal prečo som typni? Dneska som mu menovala vybrané slová po P, ale už aj na mňa to bolo priveľa, dneska proste nemám náladu.
Práve som vykukla z okna. Uprostred oblohy sa vznáša veľký krásny červeno-ružový oblak. A vzadu, na konci horizontu je pás stále modrej oblohy, presnejšie svetlomodrej. Vzala som foťák a bežala to rýchlo cvaknúť. Lenže presne tak ako ja fotiť neviem, tak to aj tak vyzeralo. Teda trochu inak ako v skutočnosti, nevadí.
Medzičasom, čo som od počítača zmizla, tak obloha potemnela. Škoda, krvavá bola krajšia. Teraz je šedivá. Šedivá a smutná. Kým bola červená pripomínala vášeň, teraz je smutná. Po vášni prišiel smútok.
Pred chvíľkou som si privrela prst do dverí, špecialista sa vo mne nezaprie, ešte pred menšou chvíľočkou som si odškrabla chrastu z prsta, ledva sa mi to zahojilo a teraz sa to môže začať hojiť odznova. Asi by som mala ísť spať, kým do mňa neudrie blesk.
Tak ma napadá, či ja si vždy ten piatok trinásteho nenaprogramujem ako zlý deň a potom mám takúto smolu...Ach bože!
(oranžovo ohnivé)
(oranžovo-červeno vášnivé)
(tmavoružové so žeriavom :D)
by Joahnnie ;)
30. května 2008 v 18:24 | Joahnnie
Poznáte ten pocit, keď sa niečo stane a vy viete, že by ste mali niečo povedať, ale odrazu neviete čo? Je to horšie než prázdnota, viete, že niekoho by takých pár slov potešilo a vytiahlo späť na nohy a vy stále mlčíte. Potom poviete hlúposť, hroznú hlúposť, za ktorú by ste si najradšej nafackovali a nastane ťaživé ticho. Falošné úsmevy od ucha k uchu, starostlivé pohľady, hovadiny na zdvihnutie nálady a náhodné dotyky rúk s účelom povzbudiť.
Až vtedy som si uvedomila, že čokoľvek spravím, bude zbytočné, pretože to nerobím správnym spôsobom. Ach bože, aká som si len prišla nahraditeľná. Vravela som si: to si posrala Joahnnie, toto si naozaj posrala. A ja som to fakt posrala a prešla na plnej čiare...
Prepáč :( , je mi naozaj ľúto, že mlčím, keď mám hovoriť a keď mám držať zobák, tak ma nikto nezastaví...som úplne opačná.
Tak chce ma niekto nahradiť?
by Joahnnie
8. května 2008 v 20:13 | Joahnnie
Som sa rozhodla, že budem dobrá duša a darujem niečo mojim priateľom k ich sviatkom, keďže som nemohla byť na oslave :).
Ak chcete vidieť, -dve Emo videá
-jedno video o rape
- a jedno na tému punk a pivo
tak mám pre vás jednu dorbú radu, a síce kliknite na ikonku celý článek :) .
2. května 2008 v 21:59 | uplakaná Joahnnie smúti za svojím L :((
On ho zabil! On ho zabil!!!! Ako ho mohol zabiť?! On ho proste zabil! To je hajzel! To je....! To je nespravodlivé...
A tak som si ležala v posteli, kukala Death note a plakala ako malé decko. Prečo? Pretože to hovado hnusné (čítajte to ako Light Yagami) zabilo môjho milovaného, najkrajšieho, najlepšieho človiečika z toho anime (čítajte ako L, alebo Christopher Lawliet). Normálne donútil Rem, aby ho zabila, obetovala tak seba a "zachránila" Misu. No jasné, veríme. Trhni si nohou Light. Idem plakať ďalej...
Tu sú moje spomienky na Christophera "L" Lawlieta
zlatučký :)
prechladne :(
ach
jeeje
hehe :)
smile
wtf?
bože to je krááásne :) j
sexy :P
no, a toto je tá sviňa, čo ho zabila :( ako len mohol !!!! :´(((
Bude mi za ním smutno, pravidelne každý štvrtok :(. On jediný mi v tom anime nepripadal ako psychopat, aj keď sa tak často správal...
Joahnnie
15. března 2008 v 19:12 | Joahnnie, sklamaná sama zo seba
Chcela som zmeniť vzhľad, ale nie a nie sa mi načítať potrebná stránka...
Chcela som si vyrobiť vlastný obrázok, ale stále tomu niečo chýba...
Chcela som, aby Riško nosil tú krásnu sadru, mnou poupravenú večne, aj keď som vedela, že to
sa mi nesplní...
Chcela som už nikdy nesklamať moju maminku...nevydalo...
Chcela som dopísať poviedku, ale môj papier s poznámkami nečakane zmizol...
Chcela som mať včera pekný večer, ale bol peký len na polovicu...
Chcela som monitor zo slovenčiny napísať na 100%, napísala som len na 80...
Chcela som, aby mal tatko radosť z toho, že som monitor napísala na 100 z matiky, on bol sklamaný z 80 zo slovenčiny...
Chcela som byť dneska z Riškom, ale on sa hnevá...
Chcela som, aby bolo všetko iné ...
30. ledna 2008 v 19:08 | Joahnnie, vďačná za to, že vás všetkých má
Tento text venujem Peťovi, ktorý tak dlho býval vo vchode vedľa mňa, až som si naňho zvykla a teraz, keď sa odsťahoval, mi veľmi chýba. Aj ty patríš medzi mojich priateľov.
15. července 2007 v 19:39 | Joahnnie
Aj vy sa tak strašne nudíte???
