na Blog.cz

Toto je posledný krát, čo nadpis uvádza jeden zo Sayiných príbehov. Táto časť je totiž posledná. Dúfam, že sa vám ten koniec bude páčiť, lebo mne veľmi nesedí. Ale pár ľuďom sa páčil, takže spácham ešte jedno malé venovanie.

Normálne som zabudla, že by som aj Sayu mala pridávať :D. No, ale nie je to tak celkom moja vina. Blog mi doma rezignoval a nie a nie mi načítať okienko na pridávanie príspevkov v editore. Dokonca som zo zúfalstva prečistila blog.sk a chcela sa tam vrátiť. Ale nechala som to tak, pretože je s tým veľa práce. Takže teraz je tam prázdna stránka s poprepisovanými názvami rubrík a zmeneným vzhľadom. Nuž, som provokatérka, ale nemjte ma radi :D.

Znovu ho videla až o pár týždňov. Išla s Megumim na večeru. Do nóbl reštaurácie ako nóbl žena, v nóbl šatách, vysokých opätkoch, perfektným líčením a dokonalým účesom. Kráčala vedľa nóbl muža, v obleku a s vyberaným vkusom na kravaty. Sadli si a pili hriešne drahé víno, červené. Sedel za stolom iba pár metrov od nich. S nejakou ženou, zrejme Európankou, mala ryšavé vlasy. Tlačili sa k sebe, ona mala pery prilepené na Yuiho krku, on pery prilepil na pohár vína. Saya hodila ešte jeden naštvaný pohľad ich smerom, vtedy si ich Yui všimol.

"Chyť ma za ruku."- zašepkala Saya smerom k Megumimu a on tak spravil.

Yui na nich vražedne hľadel. Saya presunula svoju stoličku k Megumimu a zvodne sa k nemu naklonila. Zahryzla sa do jeho ucha a rukou mu prešla po stehne. Potom ho pobozkala na krk, neskôr jemne na pery. Megumi sa nebránil, pokračoval. Ryšavka Yuiho bozkávala tiež, mal otvorené oči a hľadel do otvorených očí Saye Pageovej. Rozhodol sa, že stačilo. Požiadal ryšavku, aby sa vrátila na svoju stranu stola. Saya však vo svojej hre pokračovala, až kým Yui nevstal a násilím ju vytiahol z reštaurácie.

"Mala som obchodné rokovanie."- povedala dotknuto.

"Pán manažér sa rozhodol, že ťa poctí svojimi dotykmi?"- odvetil naštvane.

"A čo tá tvoja európska kravka?"

"To ty si ma predsa vyhodila z bytu, tak čo tu teraz riešiš?"

"A ty si odišiel."

"Napísala si, vypadni. Prišlo mi to ako jasné vyjadrenie toho, čo po mne naozaj chceš. Volal som ti, a to veľakrát, ale ty si nikdy nezdvihla. Nechával som ti odkazy, písal správy, ale ty si sa neobťažovala odpovedať ani na jedno z toho. Tak čo po mne vlastne chceš Saya?"

Pobozkala ho. Nebránil sa. Ani jeden z nich nevedel, či je to naozajstná láska alebo len živočíšna príťažlivosť. Zalapal po dychu, jej sa podlomili kolená a rýchlo rozmýšľala kde zaparkovala. Len tichá otázka, ideme ku mne? Áno ideme. A tak išli. Ako puberťáci.

Tentoraz Saya ležala vedľa neho, keď otvoril oči. Hneď to ráno potom ako zdrhli z tej reštaurácie sa k nej Yui nasťahoval. Nechcela ho tam, musela písať a k tomu potrebuje absolútne ticho. Nakoniec sa nechala nahovoriť.

"Len na týždeň!"- povedala vtedy.

Yui sa uškrnul, už je to mesiac. Spravil si raňajky, Saye uvaril kávu, všimol si, že nikdy nezje nič z toho, čo pripraví. Položil jej na stôl cigarety a vysypal plný popolník. Niekoľkokrát jej skúšal naznačiť, že by nemala toľko fajčiť, ale ona ho vždy odignorovala. Raz s ňou bol na pumpe, keď kupovala cigarety. Najprv vytiahla občiansky, položila ho na pult a povedala značku nejakých cigariet.

"Light alebo ťažké, slečna?"

"Light, krátke. Alebo viete čo? Radšej dlhé. Čo sa budem pretvarovať. Ťažké a dlhé."

Predavač sa rozosmial, ona nie. Nablokoval jej to k tomu benzínu a potom odišli. Začala fajčiť už v aute, Yuimu to nevadilo, teda pokiaľ si otvorila okno.

Saya vyšla z izby a sadla si za stôl. Nepopriala dobré ráno, Yui áno. Len sa naňho mierne usmiala, chlipla si z kávy a zapálila cigaretu.

"Čo budeš dneska robiť?"- spýtal sa. Neodpovedala. Tak počkal, kým dofajčí a spýtal sa znovu.

"Písať, súri ma termín, ak by si mohol..."

"Áno, som dohodnutý s Takim."

"Fajn."- zapálila si ďalšiu.

"Prečo toľko fajčíš?"

"Treba obaliť boľavú dušu v nikotíne, si mladý, nič sa ti nestalo."

"Si len o dva roky staršia, prečo neobaľuješ dušu napríklad v praženici?"

"Veľmi vtipné Yui. A teraz ma pobozkaj, povedz ahoj a zmizni aspoň na desať hodín z tohto bytu."

Pobozkal ju, povedal ahoj a zmizol z bytu.

"Slečna Saya, váš nový román je voľným pokračovaním toho predošlého, alebo je podobnosť udalostí čisto náhodná?"- spýtal sa jej reportér.

"Ako môžete položiť tak sprostú otázku?"- odvrkla.

"Eh,"

"Nič si z toho nerobte Takashi, a Saya, mohla by si sa chovať trochu slušne."- zasiahol Megumi.

"Nie som dieťa Megumi, nechaj ma na pokoji."- zapálila si cigaretu a kývla reportérovi nech pokračuje.

Všetky jeho otázky zodpovedala s falošným úsmevom na perách. Sedeli v jej obývačke, len ona reportér a Megumi. Yui bol v kuchyni. Nechcela ho pri rozhovore, bolo by to veľa ďalších zbytočných otázok. Zapálila si ďalšiu cigaretu.

"Mali ste manžela, je to pravda?"

Saya zalapala po dychu. Odkiaľ to vie? Počuje ich Yui do kuchyne?

"Do toho vás nič nie je."

"Vzali ste sa dva dni po vašich osemnástich narodeninách, ale boli ste spolu dlho predtým. V spoločnosti sa šepkalo niečo o pohlavnom zneužívaní."

"Nestrkajte nos kam nemáte!"- zvýšila hlas.

"Stačilo Takashi.."- zasiahol Megumi a vstal, že ho slušne vyprevadí z bytu.

"Už len jedna otázka slečna! Boli ste v aute, keď sa váš muž zabil?"

"Vypadnite!"

Yui nazrel do obývačky. Počul len útržky, ale aj to stačilo. Videl Megumiho blonďavú šticu vo dverách predtým než sa zabuchli a potom hľadel na Sayin chrbát. Držala v ruke cigaretu, mierne sa triasla. Spravil krok k nej.

"Stoj!"- vykríkla.

"Saya..."- šepol.

"Choď preč Yui."

Jej hlas znel odrazu chrapľavo, Yui sa nehýbal, len na ňu nemo hľadel. A potom zavrel oči a keď ich otvoril Saya kľačala na zemi. Cigareta sa kotúľala po parketách a ona mala hlavu v dlaniach. Možno plakala. Okamžite k nej pribehol a vzal ju do náruče, odstrčila ho.

"Počul si? Vypadni! Inak ublížim aj tebe!"

"Mne neublížiš, ja sa viem brániť."

"Predo mnou nie, bola chyba, že som ti dovolila nasťahovať sa. Najlepšie by bolo, keby si zbalil svoje veci a ihneď odišiel. Alebo si po veci príď zajtra, nebudem doma, v každom prípade vypadni z môjho bytu už dnes."

"Čo sa stalo s tvojim mužom?"- zašepkal.

"Fajn. Ak nevypadneš ty, pôjdem ja."

Vzala škatuľku cigariet, zapaľovač a kľúče od auta. Viac nepotrebuje. Buchla dverami a nechala Yuiho sedieť na zemi. Hľadel na opustenú cigaretu na parketách, vstal, zdvihol ju a zahasil v popolníku. Cítil sa ako ten špak, ktorý dymil z posledných síl až kým dohorel.

by Joahnnie

"Prosím?"- Saya zdvihla mobil, keď začal vyzváňať už po siedmykrát. Zaklapla naštvane notebook a prešla s telefónom do tmavej obývačky.

"Prepáčte, môžete to zopakovať?"

"Iste, dovolal som sa slečne Saye Pageovej?"

"Áno, to som ja."

"Voláme z baru Heaven, z mobilu pána Nagana. Radi by sme zavreli, je dosť hodín, ale pán Nagano sa opil a odmieta odísť pokiaľ poňho neprídete. Mohli by ste ho prísť odviezť, prosím vás?"

"Pán Nagano?"- spýtala sa zarazene.

"Nagano Yui."

"Ach iste, fotograf. Môžem tam byť za pätnásť minút."

"Veľmi pekne ďakujem."

Saya zložila, vzala kľúče od auta, škatuľku cigariet a zbehla dolu schodmi. Prečo vlastne ide zachraňovať to otravné decko? Zapálila si cigaretu a zahla do ulice, kde sídlil bar Heaven. Vošla a rozhliadla sa po prázdnej miestnosti. Za barom sedel Yui a svoju šticu hnedých vlasov mal poriadne strapatú. V ruke zvieral prázdny pohárik a hlavu mal položenú na ruke.

"Slečna Pageová?"- vrhol sa k nej majiteľ baru.

"Áno."

"Som tak rád, že si ho už vezmete."

"Robil nejaké problémy?"

"Nie, len hovoril o vás, že.."

"Nechcem to vedieť. Len mi ho naložte do auta."

Ochota ju prestávala baviť. Majiteľ si prehodil Yuiho cez plecia a tiahol ho von z baru. Yui sa nezobudil ani, keď ho hodil na sedačku auta. Majiteľ ešte niekoľkokrát poďakoval Saye a konečne zavrel bar. Chlapec otvoril oči kúsok pred Sayiným domom.

"Ak mi ovraciaš auto, tak ťa hodím rovno na cestu a bude mi jedno, čo sa ti stane."- povedala, ani naňho nepozrela.

"Nie je mi zle."- znel opito.

"Čo ti to napadlo?"

"Som dospelý."

"Si normálny?! Takto sa chovajú deti, nie dospelí ľudia."

"Čo je zlé na tom, keď si človek trochu vypije?"

"Ty si sa ožral Nagano! A ja vôbec nechápem, prečo som po teba chodila."

"Záleží ti na mne."

"Nezáleží."- odvrkla.

"Saya."

"Nehovor mi Saya. A už vôbec nespájaj moje meno s tým nežným tónom."

"Prečo? Nerozumiem ti."

Neodpovedala. Zaparkovala auto pred svojim domom, vystúpila a prešla k vchodu. Yui na ňu chvíľu zarazene hľadel, potom sa kolísavo vydal za ňou. Uškrnula sa a zamkla auto. Dvere mu nepodržala a on do nich trafil až na piatykrát, dvere bytu nechala otvorené, vedela, že bude chvíľu trvať, kým Yui prekoná dve poschodia. Začala variť kávu, na hodinkách svietilo pol tretej. Keď pariace šálky položila na stôl, Yui už sedel na pohovke a žiarivými očami sledoval Sayine telo.

"Prečo máš anglické priezvisko?"- spýtal sa Yui, keď vypil kávu a začal vnímať svet triezvejšie.

"Môj otec je Američan, mama Japonka."

"No vidíš."

"Čo?"- zdvihla jedno obočie.

"Odpovedáš na otázky, ani to veľmi nebolelo, však?"

"Táto nie."

"Žila si v Amerike, že?"

"Áno. V Japonsku žijem len rok. Megumi sa o mňa po príchode dobre postaral."

"To je ten blonďavý muž, ktorý ťa všade sprevádza?"

"Áno okrem iného, môj manažér."- usmiala sa.

"Takto ti to pristane. Keď sa usmievaš, si naozaj pekná. Prečo sa usmievaš tak málo, Saya?"

"Pretože úsmevy si treba zaslúžiť."- do očí sa jej pomaly vracal chlad. Yui cítil, že chvíľa úprimnosti sa pomaly končí, skúsil šťastie ešte naposledy.

"Čo sa ti stalo?"

"Láska sa mi stala."- zašepkala.

Yui na ňu hľadel, miluje ju. Tak veľmi ako nikoho iného. Ona hľadela do okna. V očiach znovu chlad na tvári maska. Vedel, že ak sa teraz niečo spýta vyhodí ho. Vstal a prešiel k nej, otočila k nemu tvár a svojimi očami, tak neprirodzenými na ženu japonskej národnosti, ho prepaľovala. Mal pocit, že mu vidí snáď až do duše. Alkohol z neho vyprchal tak rýchlo, ako ho v tom podniku do seba hádzal. Sklonila hlavu, on priblížil svoje pery k tým jej, ona sa sípavo nadýchla, no nepohla sa a on tie pery spojil.

Zobudil sa. Bolo ráno, no skôr dopoludnie. Ležal v posteli v Sayinom byte, ale vedľa neho bola len odhrnutá prikrývka a plachta na dotyk chladná. Niečo mu hovorilo, že tá žena, čo sa s ním včera vyspala niekam zmizla a on ju už možno neuvidí. To včera nebola Saya ako ju spoznal, to bola Saya, ktorá písala svoje prvé knihy. Saya predtým, než sa jej tá láska stala, ako povedala. Vstal z postele a vyšiel zo spálne. Správne predpokladal, byt bol prázdny. Na chladničke našiel pripnutý list žltého papiera. Asi nebola zvyknutá nechávať odkazy, komu aj.

Na spisovateľku to bol strohý odkaz. Zvláštny. Napísal by ho ktokoľvek. Osprchoval sa, vzal si z misky jablko a ešte sa poobzeral po byte. Bol prázdny. V rohu obývačky bola sedačka a dve kreslá, kávový stolík a domáce kino v stene. Nič viac. V kuchyni bola len linka, ktorá zrejme patrila k vybaveniu. Po skrinkách našiel zopár pohárov, pár tanierov a malú sadu príboru. Žiadne hrnce, zrejme nikdy nevarila, používala len rýchlovarnú kanvicu. V spálni bola len posteľ a malá skriňa s pár vecami. Najkrajšia bola pracovňa. S krásnym mahagónovým stolom, strieborným notebook-om, kopou papierov a zopár obrovskými knižnicami plnými kníh. Čalúnené kreslo v rohu miestnosti ako jediné pôsobilo domácim dojmom. Akoby v tom byte ani nežila, akoby celý svoj čas trávila tu medzi knihami. A to aj robila. Odišiel.

by Joahnnie

"Slečna Pageová! Slečna Pageová, koľko percent pravdy je vo vašom novom románe?!"

"Slečna Pageová! Kedy si budeme môcť prečítať ďalšiu časť?"

"Ako ste prišli na názov Milenec?"

"Slečna Pageová! Odpovedzte nám prosím."

Novinári začali pokrikovať otázky. Rozumela máloktorým, všetko sa zlievalo do jedného veľkého hluku a blyskot foťákov ju oslepoval. Spravila krok vpred, nevšímajúc si nahnevané protesty mužov a žien, ktorí chceli za každú cenu nejaké odpovede do svojich článkov. Prešla očami po okolí a odomkla svoje auto. Ten pohľad bol veľmi chladný, nikto netušil kam zmizol všetok ten cit, ktorý sa tam zjavoval v začiatkoch jej kariéry. Nasadla do auta a buchla dverami. Len čo vyšla z mesta na prázdnu cestu, zapálila si cigaretu a otvorila okno. Zazvonil jej mobil.

"Mala si odpovedať!"- vyhŕkol jej manažér bez pozdravu.

"Unavuje ma to, Megumi."

"Saya, musíš sa začať správať ako dospelá žena. Takto si sa mohla chovať, keď si začala romány písať ako tínedžerka, takto to ľudia už nebudú prehliadať."

"Daj mi pokoj."- zavrčala.

"Chcem pre teba len to najlepšie."

"Chceš to najlepšie pre moju publicitu."

"Eh..ako to, že vždy všetko vieš."- zašepkal Megumi roztržito.

"Tak mi daj chvíľu pokoj."- zložila.

Zaparkovala auto pri pláži a takmer ihneď vbehla boso do mora. Hľadela na slnko a nevnímala, že slaná voda jej namáča spodok krátkych nohavíc. Podvedome si rozstrapatila vlasy a zložila si z očí slnečné okuliare. Žmúrila do slnka a bojovala s chuťou hodiť sa do vody. Vrátila sa do piesku k svojim topánkam a obula sa. Niekto na ňu z parkoviska hľadel.

"Vy ste Saya, Saya Pageová, však?"

"Chceš autogram? Nemám náladu."- odbila ho a hľadala po vreckách kľúče od auta.

"Nechcem, chcem len, aby ste si toto prečítali."

Obrátila sa naňho. Bol to mladý muž, mohol mať najviac tak devätnásť rokov. Strkal jej pod nos nejaký papier s drobnými písmenkami, opäť rukou vystrelila k svojim vlasom. Vzala do ruky ten papier a prebehla ho očami. Bola to báseň, neprečítala ju do konca.

"Prečo mi to dávaš?"

"Chcem počuť váš názor."

"Prečo by som ti mala na to niečo povedať?"

"Vždy máte toľko hlúpych otázok?"- chlapcovi sa na tvári zjavil drzý úškrn.

"Je bez lásky."- odvetila.

"Čo?"

"Tvoja báseň."

Nastúpila do auta a stratila sa v diaľke.

"Kto to bol?"

"Saya Pageová, spisovateľka."

Chlapec pokrčil v ruke papier s básničkou a hodil ho do koša. Jeho kamarát za ním smutne hľadel, ale vedel, že sa z toho dostane.

"Tá ženská! Že vraj bez lásky!"- zakričal Yui a pochodoval po miestnosti sem a tam.

"Prosím ťa sadni si."- zašepkal Taki a nervózne naňho hľadel.

"Veď je to len žena, žena s chladným čiernym pohľadom."

Yui sa zúfalo hodil do fialového kresla a rozhliadol sa po stroho zariadenej izbe. Bojoval sám so sebou. Na stole oproti nemu sa váľala jej kniha. Ozdobným písmom sa na obálke skvelo Milenec... tá žena píše o láske, aj keď vyzerá, že ju nikdy nezažila. Alebo sa možno trápi kvôli nejakej nepodarenej? To mu na nej tak záleží?

"Musím ju znovu vidieť!"- vykríkol, vstal a vyšiel z bytu. Taki za ním len zarazene hľadel.

Saya sedela doma za notebook-om a nemo hľadela na blikajúci kurzor. Strana bola prázdna a ju bolela hlava. Nemala termín na ďalší román, ale mala v hlave toľko myšlienok, že sa bála, aby ju neroztrhlo, ak sa z toho nevypíše. Prázdnym bytom sa rozľahlo drnčanie zvončeka. Posunula si okuliare ku koreňu nosa a prešla tmavou chodbou. Zišla až ku vchodovým dverám, pretože naozaj netušila, kto to môže byť. Vonku bola tma a začínalo pršať.

"Čo chceš?!"- zavrčala, keď otvorila dvere.

Yui jej prekvapene hľadel do zamračenej tváre s okuliarmi. Vyšla z dverí, zapálila si cigaretu a premerala si ho.

"Tak? Čo odo mňa chceš?"

"Volám sa Yui Nagano."

"To je jedno. Chcem vedieť, prečo si prišiel."

Zložila si z nosa dioptrie a pretrela si oči. Vyzerala unavene a nejakým spôsobom zničene. Z jej kníh vždy sálal smútok, Yui si uvedomil, že aj z nej. Skrývala sa za cynickú neprístupnú beštiu, ale niečo v jej očiach ho prinútilo veriť, že to naozaj je človek. V diaľke sa blyslo.

"Prečo vám v mojej básni chýbala láska?"

"To si nájdi sám."- odklepla popol a znovu si potiahla.

"Prečo ste taká?"

"Koľko máš rokov Yui?"- jeho meno vyslovila ako niečo, čo jej len sťažka prešlo cez jazyk.

"Osemnásť. Ja viem, že vy máte dvadsať a viem aj, že s písaním ste začali ako tínedžerka. Vaše prvé knihy sú iné ako tie najnovšie."

"Ľudia sa menia."- zase ten zasnený chladný pohľad.

"Prečo vy?"

"Prečo to chceš vedieť? Je to pre tvoj život viac ako zbytočné. Zavriem dvere a ty na to zabudneš, tak utekaj do sveta Yui. Nechaj autorku depresívnych románov žiť."

"Ak ti to ako život príde."- prešiel do tykania.

"Vypadni."- povedala chladne a zadupala cigaretu do chodníka.

"Ale.."

"Už ťa tu nechcem vidieť!"- otvorila dvere a stratila sa v tme svojho paneláku. Yui ešte videl ako na druhom poschodí niekto zažal svetlo. Potom odišiel. Čo je to za ženu? Cítil nejakú túžbu ju zachrániť.

by Joahnnie