O mužoch v jej živote...
To, čo ti nepoviem
O láskach...
15. února 2011 v 21:50 | JoahnnieHim...
16. prosince 2010 v 19:59 | JoahnnieAnjeli v realite umierajú...
Love´s memorial
14. prosince 2010 v 13:21 | JoahnnieLove. Only word. Only five letters. But bilions feelings behind. Here is short memorial, because I want to start again...new begining....
Hrubá čiara medzi vtedy a teraz...
7. prosince 2010 v 19:29 | JoahnnieI have a flashbacks...and I am angry...because everyone has his own true...
Am I in law?
24. října 2010 v 18:50 | JoahnnieV istom okamihu som stratila celú svoju osobnosť. Miesto kam ísť, cieľ kam sa dostať, dôvod prečo tam ísť a vôľu tam ísť. No nechcem ani zostať na mieste, bojím sa toho hlúpeho stagnovania bez príčiny alebo nejakého očividného dôvodu. Pretože ak sa nepohnem ďalej, nemám budúcnosť a ja budúcnosť chcem, moja budúcnosť je v Horsens-e v Dánsku a ja si tam po ňu chcem ísť.
Prinútiť sa žiť je blbosť. Bolo by o mnoho ľahšie sa na to proste vykašľať. Andrej to vedel, tak to proste spravil, mám na takéto niečo právo aj ja? Prosím, bez tých zbytočných moralisticko-náboženských kecov typu: skončíš v pekle a tvoja duša nikdy nenájde odpočinok, ďakujem. Moja duša už teraz nemá odpočinok, som teda v práve? Som v práve siahnuť si na život? Mala by som byť...
Nevládzem. Naozaj. Prasklo to, dopadlo to na mňa a ja teraz neviem ako z toho von. Potrebujem ho, dnes viac ako kedykoľvek predtým za tie mesiace jeho absencie. Potrebujem, aby ma objal a povedal mi, že to bude dobré a aby zostal, kým to dobré naozaj bude. On to proste vedel, vždy vedel, čo mi má povedať, vždy vedel, kedy chcem počuť blbosti, kedy chcem pravdu, kedy chcem len mlčať v jeho objatí.
Toto nikto iný nevie. Nevie to Jula, Rišo ani Mišo. Jula stále rozpráva, veselé histroky, smiešne histroky, historky. Keď ja chcem počuť len, že to prebolí. Keď chcem len to, aby ma objala, zašepkala mi do ucha, že to všetko bude dobré a potom mlčala. A Mišo? Tomu by som to možno aj uverila. Tomu by som uverila, keby povedal, že všetko bude fajn, ale to on nikdy nepovie, len analyzuje moje stavy, alebo mi rozpráva o svojich problémoch, čo mi v konečnom dôsledku vôbec neprekáža, teda v 99% prípadov. Rišo nie je empatický. Ani nikdy nebol. Od neho to nečakám.
Ale potrebujem to. Som nevďačná, ale chcem, aby mi niekto vrátil môj smer. Už sa nechcem na mieste točiť dokolečka, sĺz mám už plné zuby. A tá bolesť. Ach, bolesť! Je tak nefér voči mne.
Idem sa von prefajčiť do delíria, hneď ako vymyslím, čo povedať mame. A školu...školu môžem okašľať...nech mi Boh prepáči...a ak existuje, tak nech sa už konečne začne ku mne správať lepšie ako doteraz... :(
Joahnnie
Selfish
13. října 2010 v 20:36 | JoahnnieI just want to sleep...sleep, scream and cry...
Broken...
16. září 2010 v 20:03 | JoahnnieWhen you love somebody, and it doesn´t matter, if he is good or bad, you think, that this can last forever. When you hate someone, and it doesn´t matter if he´s done something or not, you know, that this can last forever.
You probably think, that you are old enough to know, what is love, but do you really know what love is? Only feeling or only pain?
When you love someone, you want it to never ends. But it will. Unexpectedly. Love is pain. Everybody knows it, but we all desire. Desire for love...does it automatically means, that we all desire for pain? True or false?
Some say, that I don´t live my life right. But I play with cards, which I have in my hand. No aces, no kings or queens, only very, very low cards...many low cards. You can´t make right decicions, if you don´t know how. You can´t be happy, if you sleep three hours per night, in better case. You can´t know how to live, if you´ve never really live...
But what is that time, when I die? What I suppose to do? Will I know? Will somebody tell me?
What if I am already died? What if it´s not real, nothing. Was it real? Or was it everything only inside me? Only in my head, heart and soul?
How I can know, that both of them really exist? Where is the border line between reality and fiction? Where is the border line between life and death, between heaven and hell, between God and Devil? Will I burn in hell? Did I do something wrong?
I don´t have any answers, only questions...but Alex...Alex had answers...maybe not that right answers, but he always knew, what I wanted to hear...
When you love someone, you trust, that it will last forever. When you really love someone, and your love is pure, it can last forever in some cases, not ever. I thought that we can make it through...anything...but dead...dead not.
Please, forgive me...
Joahnnie
V tesnej koži...
5. září 2010 v 22:15 | JoahnnieHnevala som sa...na seba.
Necítila som sa dobre vo svojej koži. Vo svojej vlastnej koži, v ktorej sa pohybujem od narodenia. Dívala som sa ne veci, ako okolo mňa mimovoľne bežia a nebolo mi dobre. A rozhodne to neboli tie dve deci marhulovice v mojom žalúdku, bol to pocit. Pocit, že je niečo zle, že je ničo zle so mnou, že nie som v poriadku. Zapálila som si cigaretu. Priložiť filter k perám a potiahnuť takmer bolelo...
Stále neviem, čo mám robiť...svetlo zhasína...
Joahnnie
Mistakes...
31. srpna 2010 v 21:48 | JoahnnieKráčala som tmavou ulicou, do vlasov mi padali kvapky, moje topánky klopkali o betóm takmer zúfalo. Spomenula som si na chvíle, kedy som schúlená sedela na tvojej verande a čakal kým prídeš domov. Lenže tu a teraz nebolo nič.
Chcela som ísť za Mišom, lenže bolo už veľa hodín a ja som aj tak nevedela, či je v Rači, alebo nie je. A on mal kopu otázok. A ja som nemala ani jednu odpoveď. Chcela som byť len s ním a počúvať ako mlčí, ako ja mlčím. Jednoduché, ale zjavne veľmi ťažko zrealizovateľné. Nevedel mi pomôcť a asi ho to sklamalo, lenže tu už som nemala odpovede ani ja. Nevedela som si pomôcť sama, nevedela som ako žiť.
Povedala som Milanovi, že mu ďakujem.
A postavila som sa na nohy ako žena. Vtedy, keď som vstala z toho kresla v jeho ordinácií. Cítila som sa ako žena. Aj keď som mala pocit, že som na zlej strane barikády, že na tej druhej svieti slnko a my spolu sedíme na hojdačke ako miliónkrát predtým. Aj keď barikáda bola len v mojej hlave.
Mišo mal pravdu. Bol na mňa hnusný, ale mal pravdu. Prevzal môj prístup, cynicky ma odpaloval, ironicky podával každú vetu, ale mal pravdu. Mohla som sa hnevať, mohla som plakať, mohla som kričať, no ja som nechala každé slovo, aby okolo mňa preplávalo, aby sa ma náhodou nedotklo, aby ma nebolelo.
Spravila som chybu. A nie v tom, že som do liečenia mojej duše zatiahla jeho a Juls, ale v tom, že som sa do toho nevložila sama. Hodila som na nich problémy a nechala ich, nech sa v tom topia. A ja sama som úplne odrezala snahu pomôcť sama sebe.
Mala by som mu to povedať.
Ale keď ty mi tak strašne chýbaš....
Joahnnie
Sometimes
29. července 2010 v 23:14 | JoahnnieNiekedy mám proste pocit, že je to koniec. Vyjdem z domu a už sa mi nechce vrátiť, vojdem do podniku a už sa mi nechce odísť, zaspím a už sa mi nechce spať.
Je to ako keď sa zamilujete.
Teda, keď sa zamilujete a predtým vám niekto strašne ublížil. Aj keď to možno nebola priamo jeho vina. Proste ste ranený láskou z minulosti a zamilujete sa znova. Nechcete. Ale príde to. Chcete sa vyhnúť istým veciam o ktorých viete, že v minulosti boleli.
Or, in my case...
Chcem sa vyhnúť láske. Lásky môjho života umierajú a keď som si naozaj uvedomila, že ten, koho som naozaj ľúbila umrel, zostalo mi na vracanie.
To červené AUDI znova parkuje pred domom. Ráno som sa pozrela z okna, videla ho tam a skoro som z toho okna aj vypadla.
Čo je najhoršie na láske? Asi to, že je tak krásna, že sa jej nechcete vzdať.
But...
Je tu on.
A čo ja mám teraz robiť? Na vzdory svojim presvedčeniam, proti svojim predsavzatiam...napriek tomu všetkému, čo som mu už povedala...
Povedzte mi, čo mám robiť? :(
Beautiful monster
21. července 2010 v 16:56 | JoahnnieShe killed him out of pure love, because she belives that lovers won´t die...
Insomnia
19. července 2010 v 12:51 | JoahnnieWhen I finally fell asleep, he was already here.
Ahoj, som Bara...
15. července 2010 v 12:04 | Joahnnie...a som alkoholička...
Štyri kružnice na červenej kapote, čo pre teba znamenali život...
6. července 2010 v 16:06 | JoahnnieA pred domom stálo červené Audi Cabrio....
Masquerade...
24. června 2010 v 17:55 | JoahnnieDear diary...okay, okay, I know, I am ironic. Never mind...so dear diary...
Stop the pain...
25. února 2009 v 19:07 | JoahnnieTopíme sa v tichých výčitkách. Vidím tvoje oči a viem, že to, čo je ukryté hlboko v nich, bude navždy neprístupné verejnosti. Chcela som odísť, keď ty si nechcel byť sám. Niečo sa pokazilo, niekde osud škrtol vetu a vytrhol z nás vec zakorenenú v našich osobnostiach. Tvoje oči kričali bojím sa a moje meno z tvojich pier znelo takmer parodicky. Otočila som sa. Kedy nastal ten okamih, od ktorého všetkých strácam? Akoby som mala spraviť hrubú čiaru za svojou minulosťou. Si posledný, kto do nej patrí, posledný, kto sa mi v živote drží zubami-nechtami. Nemôžem povedať nechcem ťa tu, pretože to nie je pravda. Ubrániš ma pred všetkými faktormi vonkajšieho sveta, ale ja chcem konečne otvoriť oči. Už nie som malá, stojím na nohách, konečne po tom všetkom.
Ľúbila som ťa a stále ťa ľúbim, tak veľmi ako len človek s takmer mŕtvym srdcom ľúbiť môže. Si ten najbližší a jednoznačne veľmi dôležitý človek, ktorý bude mať stále miesto v mojom živote. Nechcem ťa stratiť, no cítim, že ti ubližujem. Vidím to. Vravieval si, že moja vnímavosť mi bude len na obtiaž, neverila som ti, no teraz už viem, čo si tým myslel. Vidím na ľuďoch ako sa cítia, vidím na tebe, ako sa pozeráš, keď ti rozprávam o ňom, vidím tvoj silený úsmev, to ako sa ti smútok odráža v očiach.
Chcel si byť so mnou, chcel si ma držať nad tmavou hladinou, chcel si, aby som ti patrila. Ale to ja nedokážem. Milujem ťa ako vlastného brata. Ako súčasť môjho ja, ako spriaznenú dušu k tej mojej. Milujem ťa a preto ti už nechcem viac ubližovať. Je mi to ľúto, Lexie.
Joahnnie ;(
Sama?
14. června 2008 v 22:37 | JoahnniePráve skončila Gravitation. Vždy, keď ju pozerám, mám pocit, že som tak nejako zvláštne sama. Vždy, keď vidím ako sa Shuichi naháňa za Yukim a potom Yuki rieši problémy, potom na seba kričia, potom Shu plače a mne je z toho smutno. Minule som pozerala nejaký triler na jednotke. Hral v ňom jeden chalan, až desivo mi pripomenul Andreja. Automaticky som zdvihla mobil a vytočila Rišove číslo, až neskoro mi došlo, že už nemám právo mu volať, už ma nemusí utešovať, keď sa niečo deje, už mi ani ten telefón nemusí vziať. A tak som zložila, skôr než zdvihol, skôr, než by som mala niečo vysvetľovať. Vypla som mobil a zostala sama sedieť v tme na posteli. Pritom som pozerala na titulky toho filmu a počúvala tú neznámu muziku, ktorá mi všetko pripomenula.
Práve skončila Gravitation a ja mám pocit, že som sama. Rišo bol na ICQ, napísal mi a ja som tušila, že sa ho nikdy nezbavím. Bolo mi zvláštne, už som si s ním nevedela písať o všetkom a o ničom, už som mu nedokázala napísať hocičo s úsmevom na perách. Bolo to nepríjemné. Veľmi nepríjemné. Ale on sa nevzdával, chcel mi niečo povedať, ale nevedel ako. Vyzvala som ho, nech mi to už konečne povie a on mi jednoducho oznámil, že medzi ním a slečnou C80 to začalo odznovu a zdá sa to byť vážne.
Práve skončila Gravitation a ja som sama, už to nie je len pocit. Nerozumiem si. Sama som ho za ňou predsa poslala, sama som chcela, aby si našiel niekoho druhého a mňa nechal na pokoji. S ním to bolo iné ako s Andrejom, s Rišom som mala pocit, že to niečo znamená. S Andrejom nikdy nie. Andrej vždy len prišiel a odišiel a nestaral sa, čo zanechal. Stále som z neho cítila ľahostajnosť, stále som z neho mala pocit, že je snáď zvláštnejší než ja. Že nemôže niekoho ľúbiť len tak. Síce sa snažil byť pre mňa dôležitý, ale veľmi mu to nešlo, aj keď som vedela, že by veľmi chcel a potom som do toho spadla. Úplne. A už som nevedela ako von. Pretože východ neexistoval, bolo to teraz alebo nikdy. Len my dvaja, len naše myšlienky a bolo úplne nepodstatné, čo je v živote ďalej. A potom to zničil, len tak, akoby odrezal lano, ktoré ma držalo hore. To Rišo ho chytil, predtým než sa potopilo so mnou a vytiahol ma naspäť.
Práve skončila Gravitation a mne asi niečo chýba. Je to Rišo. A vlastne ani nie tak on, ako niekto, kto to lano bude držať. Ja som si ho zo života vyhnala, priznávam si to, ale fakt toho bolo veľa. Veľa nevyriešiteľného, veľa klamstiev. Ja som veľa klamala, on klamal ešte viac. Ale to už je jedno, proste je to tak.
Ako to povedal Hiro? Mám niekoľko možností. Buď sa pôjdem opiť, alebo budem mať záchvat nostalgie, alebo budem plakať a kričať, alebo sa pôjdem zahrabať. Ale ja som nič z toho neurobila. Ja som napísala článok a teraz budem hodinu rozmýšľať, či ho zverejním. A zverejním, pretože práve skončila Gravitation a ja som si uvedomila, že som naozaj sama.
by Joahnnie
Handrová bábika
6. června 2008 v 20:38 | JoahnnieO slovách na rozlúčku? O posledných slovách pre teba...
Sklenená opona
11. ledna 2008 v 20:42 | JoahnnieSklenená opona
Pravdepodobne sa to nikomu nebude páčiť, pravdepodobne to je zle napísané. Možno to má zlú štylistiku a prvopisné chyby. Ak vás toto neodradilo, tak prosím, tu je moja úvaha.
Venované spomienkam.
Somebody
22. srpna 2007 v 19:32 | JoahnniePrepáč mi...prepáč mi Andrej z celého srdca ľutujem to všetko dolu napísané. Ak prečítaš, možno pochopíš lepšie prečo. Prepáč mi, prepáč....